Tulipánové (a iné) polia
Holandské polia sú od polovice apríla do polovice mája ako farebná šachovnica, okrem tulipánov sa na nich striedajú omamne voňajúce hyacinty a žiarivo žlté i biele narcisy. Táto oblasť by mala byť vyhlásený za ôsmy div sveta!
Kvetinový park Keukenhof je úžasné miesto, ale ešte úžasnejší bol objav, že vonku to vyzerá podobne, je vám to k dispozícii a môžete sa v tom hoci aj vyváľať. Červené, žlté, oranžové či čierne pásy tulipánov v okolí Leidenu, Hillegomu a Sassenheimu priam vyzývajú na to, aby ste sa v nich poprechádzali, obdivovali nevídané druhy (dvojhlavé s vôňou citrusov, meter vysoké, veľké ako hlava, strapaté, fľakaté, pásikavé, kučeravé ako ružičkový kel) či ponorili sa do nich až po uši.
Ale pozor, kráčajte po cestičkách, lebo ak pošliapete rastlinu, jej cibuľa nenarastie dostatočne a nebude vhodná na predaj. Rešpektujte zákazy a ak si chcete natrhať kyticu či pofotiť sa v záhonoch, zájdite tam, kde je to povolené. Párkrát som si pýtala súhlas i od prítomných majiteľov. Mala som šťastie, boli tolerantní a s úsmevom sledovali, ako im nadšene beháme po poli.
Tulipány sú trvalky, ich veľkou nevýhodou je dĺžka pestovacieho cyklu. Kým sa totiž farmár zo semena dopracuje k cibuľke, vhodnej na predaj, prejde 25 až 30 rokov a on už aby sa pomaly chystal do dôchodku. Rastlina síce kvitne po šiestich rokoch, no kvety sú farebne nejednotné, nepekné. Identické jedince možno získať len vegetatívnym rozmnožovaním z ,,materskej“ hľuzy. V jednej sezóne sa obvykle vytvoria iba tri, až po pätnástich rokoch je dávka dostatočne veľká pre trh.
Polia kvitnú od polovice apríla do polovice mája, no nikdy neviete, kedy je najlepší čas na ich návštevu. Ja obvykle chodím okolo prvého mája a nechám sa prekvapiť. Niekedy sú v plnom kvete, inokedy ešte zelené a raz už boli aj holé... Tí, ktorí pestujú tulipány kvôli hľuzám, nechávajú kvety na poli a práve vďaka ním vyzerá krajina ako farebná šachovnica. (Najlepšie to vidno na leteckých záberoch na pohľadniciach, ale pozor, tie zákutia s mlynom nehľadajte, väčšinou je dorobený vo Photoshope).
Aby cibule boli zdravé a silné, kvety sa musia zrezať skôr ako zoschnú. V máji prídu ,,kombajny“ a všetko posekajú, v auguste sa zídu brigádnici z celého sveta a cibule pozbierajú, vytriedia a zabalia.
Hoci v medzinárodnom tulipánovom registri je zapísaných viac ako 2500 hybridov, na ten najvzácnejší, čierny, sa dlho čakalo. Ktovie, prečo sa práve on stal vysnívanou métou - možno k tomu prispel historický román Čierny tulipán, v ktorom Alexander Dumas pútavo popisuje, ako sa o jeho vyšľachtenie pokúša jeden nespravodlivo obvinený mládenec a pomáha mu pri tom krásna dievčina - ale viac radšej neprezradím, prečítajte si.
Isté je, že sa ho už od 16. storočia snažilo vypestovať mnoho odborníkov, no nikto nebol úspešný a zdalo sa, že ospevovaný kvet je iba nedosiahnuteľný mýtus. Najbližšie sa k nemu dostali odrody Kráľovná noci a Čierny papagáj, no stále to nebolo ono.
Napokon sa to podarilo - komu inému - Holanďanovi. Aj Geert Hageman čítal spomínanú knihu a odvtedy bol ako uhranutý, rojčil len o tom, že práve on dosiahne vytúženú farbu. A tak krížil, šľachtil, kombinoval purpurové odtiene, až jednej noci, 18. februára 1986, keď v dychtivom očakávaní obchádzal svoje skleníky, konečne ho zazrel. Púčik bez akýchkoľvek pochybností takej temnej farby, aká tu ešte nebola. Prvý čierny tulipán sa stal realitou. Trvalo ďalších jedenásť rokov, kým ho rozmnožil, no v roku 1997 bola odroda Paul Scherer konečne uvedená na trh.
Tulipánom sa v Holandsku darí vďaka pôde i podnebiu, vlhkému, no nie príliš studenému. Pestujú sa najmä v provincii Severné Holandsko a na území medzi Leidenom a Haarlemom, ktoré sa nazýva Bollenstreek, Cibuľkový región.
Mimochodom, Haag tiež stojí za návštevu:
Z Haagu som sa presunula do Leidenu a prestúpila na menší vlak. Sotva opustil Voorhout, za oknom sa začali mihať rozkvitnuté lány. Najradšej by som bola zatiahla ručnú brzdu a vyskočila do polí! Vystúpila som hneď na prvej zastávke, v Hillegome a vybrala sa peši nazad. Z veľkých žltých kvetov akoby sálala pozitívna energia, mala som chuť ľahnúť si do nich a pospať si. Bolo to ako pohladenie po duši... Panovalo tu ticho, narúšané len cvrlikaním vtákov či pozdravom cyklistov, ktorí občas prešli okolo. Sem tam spomedzi farebných trsov vykukol rodinný domček, zasadený do kvitnúceho koberca a chránený mäkkým objatím kríkov. Nádhera!
Do Sassenheimu som sa vybrala autobusom a keď som v diaľke zazrela pásy bledoružovej, tmavoružovej, žltkastoružovej a čiernej, poprosila som šoféra, aby ma vypustil. Tieto políčka by mali byť vyhlásené za ôsmy div sveta! Za narcismi sa črtali oranžové kalichy a vzduchom sa niesla silná citrusová vôňa - predstavte si, že to voňali ony! Mali obrovské hlavy, zrastené po dve.
No najlepšie je vybrať sa sem autom, lebo si len tak idete za nosom a keď vás niečo zaujme, zastavíte. Natrafili sme na záhony bielych, bledoružových, tmavoružových, jemne fialkových, tmavofialových a belasých hyacintov, čo rozvoniavali tak omamne, že sa to takmer nedalo vydržať. Bolo to ako aromaterapia. Čupla som si do kvetov a kamarátka, hľadiac do fotoaparátu, zavelila: ,,A teraz sadni! Ľahni!“ a potom som buzerovala ja ju, že jej z hyacintov trčala len hlava. Pekne sme sa vybláznili...
Mimochodom, najkrajšie fotky narobíte, keď slnko klesne trochu nižšie, vtedy farby dostanú výraznejší nádych - len škoda, že v Holandsku nikdy nemáte záruku, že sa neprivalia aj hordy mrakov...
Pozri aj:
Park Keukenhof, Lisse
Kvetinový sprievod, Bloemencorso Bollenstreek, (oblasť od Leidenu po Haarlem)
