Výbuch vozu, Scoppio del carro
Na Veľkonočnú nedeľu arcibiskup v katedrále odpáli rozbušku v tvare holubice, tá vyletí von, udrie do voza a rozpúta ohňostroj. Ak sa jej podarí aj vrátiť sa nazad, Florenciu čaká dobrý rok. Na veľký tresk sa chodia pozerať ľudia z mesta i farmári
Taliansko je silne katolícke, a tak niet divu, že pred Veľkou nocou i počas nej sa koná v krajine množstvo náboženských rituálov, procesií a rekonštrukcií udalostí, týkajúcich sa Ježišovho života.
Zelený štvrtok je v každej farnosti venovaný spomienke na poslednú večeru, ustanoveniu eucharistie a návšteve hrobky, ktorá symbolicky obsahuje Kristovo telo. Veľký piatok je dňom smútku, ulice križujú sviečkové sprievody. Na Bielu sobotu o polnoci sa rozoznejú zvony, ohlasujúce vzkriesenie, oslava ktorého vrcholí v nedeľu.
Okrem toho majú mnohé mestá a dediny svoje vlastné zvyky, vychádzajúce z histórie. Vo Florencii je to Scoppio del carro, Výbuch vozu. Na Veľkonočnú nedeľu v centre odpália ohňostroj na starobylom voze, nabitom pyrotechnikou a podľa neho predpovedajú, aký bude celý rok.
Florencia je mesto umenia a je to vidieť na každom kroku. Nemám na mysli len svetoznáme architektonické poklady, ale i maličkosti, ktoré prispievajú k atmosfére: mohutné koše fialových rododendronov, zdobiace ulice, výklenky so svätcami na rohoch domov, obrázky na fasádach, ešte aj kovové dvierka v stene sú pomaľované, aby nerušili. Množstvo pouličných maliarov, ktorým neprekáža, že ich uprostred tvorivého záchvatu očumujú turisti, maľujú portréty i krajinky, na plátno i na chodník. Skupinky amatérov so štetcami, ktorí si zaplatili kurz – možno z nich nebude Michelangelo, ale určite je úžasné postávať za stojanom uprostred toľkej historickej krásy a prenášať ju na papier.
Nájdete tu síce aj všeobecne známe značky oblečenia, no i maličké butiky s originálnym šatstvom, kde nikdy neviete, aký poklad objavíte. Obchod s prekrásnym farebným sklom, s lustrami, aké by sa nestratili ani v Slovenskom národnom divadle alebo taký, kde si možno kúpiť dokonalú kópiu sochy Dávida, bucľatého barokového anjelika ako ukradnutého z kostola i nahú ženu vo vyzývavej póze. Títo ľudia majú vkus.
Cítite sa ako v minulosti, po ulici občas prehrkoce koč s olivrejovaným pohoničom alebo prejde dáma v renesančnej róbe... aj keď je to iba cudzinka, ktorá si zaplatila za fotografiu v dobovom šate pred mohutným pozadím, rozloženým pred ateliérom. Na námestí vyludzuje zo svojho nástroja nežné tóny čelistka a kúsok od nej živá socha – anjel s amorovým šípom – chlípne žmurká na okoloidúcich.
Florencia je skrátka mesto plné tvorivej energie, vzišlo z nej množstvo spisovateľov, maliarov a sochárov a niet divu, že sa zvyšok sveta chodí dodnes pozerať na to, čo vytvorili.
V 13. storočí starosta povolil na Starom moste (Ponte Vecchio) stavať byty a obchody. Čoskoro bol olepený ,,škatuľkami“ rôznych veľkostí, v ktorých bývali remeselníci, no i mäsiari, ktorí odpady hádzali rovno do rieky Arno. V 16. storočí sa okolo nej šíril taký nepríjemný zápach, že veľkovojvoda Ferdinand I prikázal, že na moste sa môžu usádzať len zlatníci a klenotníci, a to platí dodnes.
Mala som čo robiť, aby som sa odlepila od výkladov, hoci som vôbec neplánovala investovať týmto smerom. Jagali sa v nich šperky ako z historického filmu i hypermoderné, jednoduché i vykladané farebnými kamienkami. Kov sa tu spracúva rovnako ako kedysi v stredoveku, miestni umelci sú najlepší z Talianska a je pre nich typické, že radi kombinujú zlatú, striebornú a medenú. Myslím, že pre mnohých mužov s partnerkami je prechádzka po Starom moste skúškou vzťahu, ba priam krížovou cestou. Nevidela som ani jednu ženu, ktorá by odolala a nepristavila sa pri trblietavých pokladoch...
Uprostred mosta sa nachádza busta najslávnejšieho miestneho zlatníka (ale i sochára a hudobníka), Benvenuta Celliniho. Je chránená nízkym plotom, ovešaným zámkami. Tento zvyk sa už dostal aj k nám, ale vedeli ste, že pochádza pravdepodobne z Florencie? Pred viac ako 50 rokmi totiž študenti Zdravotnej školy Costa San Giorgio zvykli po ukončení štúdia zámok od svojej skrinky zavrieť na zábradlie Starého mosta.
No tradíciu preslávil v krajine v roku 1992 najmä román Túžim po tebe (Ho voglia di te) od Federica Mocciu, neskôr úspešne sfilmovaný. Podľa neho, ak zamilovaná dvojica uzamkne na akomkoľvek moste zámok so svojimi iniciálkami a kľúčik hodí do rieky, nerozíde sa, kým ho nenájde, a ich láska potrvá večne. V roku 2004 táto móda zaplavila Taliansko, najprv iba rímsky most Milvio, neskôr aj ostatné. Romantická povera spôsobila i problémy, niektoré zábradlia boli ovešané takým množstvom zámkov, že svojou váhou ohrozovali stavbu a museli ich odpíliť (na parížskom Pont des Arts sa ich nachádzalo takmer sedemstotisíc, následkom zaťaženia sa jedna z jeho bočných častí zrútila do rieky). Dnes je zamykanie lásky na moste v niektorých mestách zakázané, inde našli alternatívne riešenie.
Nejdem sa rozpisovať o svetoznámych pamiatkach, katedrálu, palác Vecchio či galériu Uffizi jednoducho treba vidieť. Ale skúste nájsť kúsok od Dómu zo steny vystrčenú hlavu! Nachádza sa na ulici de’ Cerretani, volá sa Berta a o tom, ako sa tam vzala, existuje viacero príbehov. Napríklad tento: Keď okolo viedli na hranicu astrológa Francesca Stabili a on stonajúc prosil ľudí o vodu, pani vykukla z okna a zaprisahala dav, aby mu nič nedal, lebo strigôň dokáže využiť všetko na znovuzískanie moci. Odsúdený astrológ jej na oplátku zaželal: ,,Bodaj ti tam tá hlava navždy ostala!“ I stalo sa, Berta skamenela...
Florencia je však plná i menších pamätihodností, len sa treba dobre pozerať. Asi najviac sa mi páčil kostol Santa Maria Novella kúsok od centra – dnu je množstvo obrazov, ktoré vyzerajú ako čerstvo namaľované, no maliari sa neskutočne vyhrali s každým jedným kútom, stenou i kaplnkou a celé to zalieva teplé svetlo, prenikajúce cez vitrážové okná...
Na námestí pred Božím domom rozvoniavajú kiosky s občerstvením, ani ja som neodolala cestovinám pici s diviakom na víne chianti. Vychutnávajúc si ich, uvedomila som si, že presne toto je Florencia – tu sa snúbi duševný zážitok s fyzickým, umelecký pôžitok s kulinárskym, tu sa naje oko i žalúdok.
To sa mi potom potvrdilo i v tržnici, kde sa ani mäso nepredáva len tak pohodené na pulte ako krvavá flákota. Aj stánky mäsiarov sú vyzdobené, akoby ich mal ktosi prísť maľovať. Kvety sa ovíjali okolo konštrukcie, padali dole ako zelená záclona a vytvárali elegantnú kulisu pre chlpaté diviačie stehno, tlačenky a vykuchané prasiatko, visiace z háku.
Možno sa tu i najesť a výber nie je ľahký, lebo priamo pred vašimi očami vyrábajú čerstvulinké cestoviny a miešajú lahodné omáčky. Ponúkajú však i ,,orgazmické sendviče” a
typickú florentskú kotletu, kráľovnú toskánskej kuchyne. ,,Fiorentina“ je jemný kus zo sviečkovej na kosti tvaru T (v Amerike nazývaný T-bone steak), musí byť krvavý a vážiť viac ako jedno kilo. Viete si predstaviť tú božskú arómu, to syčanie štiav na grile... však tam aj bola šóra, akoby dávali zadarmo a skupina Japončíkov do seba tlačila obed, až sa im za ušami robili guče.
Na kávu a koláč som zašla do kaviarne Caffé Giacosa, ktorej majiteľom je módny návrhár Roberto Cavalli. Kým som si na stenách obzerala fotografie slávnych modeliek v jeho šatách, započúvala som sa do vravy. K toskánskemu akcentu som trochu pričuchla, keď som sa dostala k filmom Leonarda Pieraccioniho, ktoré k nám, bohužiaľ, nikdy neprišli. Tento scenárista, režisér, herec a miláčik žien (trochu podobný Mariánovi Čekovskému pred tým, ako sa stal hipsterom) dobyl Taliansko v roku 1996 ľudskou komédiou Il Ciclone (Cyklón) o tom, ako sú v malom mestečku nečakane donútené prespať španielske sexi tanečnice flamenca a navždy zmenia osud hlavného hrdinu. Stala sa najúspešnejším filmom všetkých čias, neskôr ju prekonal až oscarový Život je krásny od Roberta Benigniho, ďalšieho Toskánca. Pieraccioni odvtedy nakrútil mnoho ďalších snímok a vždy v rodnom dialekte.
Je príjemný, mäkký, až na to, že písmeno K dosť často vyslovujú takým spôsobom, že znie ako H. Odtiaľ aj vtip, že keď si v tunajšom bare objednáte chladený nápoj, donesú vám ,,Hoha Holu“.
K talianskej Veľkej noci neodmysliteľne patrí koláč colomba v tvare holubice a samozrejme, čokoládové vajcia. Tie v cukrárňach sú hotové umelecké diela, vyzdobené kvetmi, obalené orechmi, prerobené na korytnačku, zajka či scény zo slávnych filmov. Však ich aj majstri cukrári vystavujú aspoň mesiac vo výkladoch a veru je na čo pozerať. Niektoré sú prázdne, iné ukrývajú sladkosti alebo šperky. Najväčšie, aké som videla vo Florencii, vážilo jedenásť kíl a stálo 580 eur!
V štvrti remeselníkov San Frediano sa práve konal malý trh, ktorý by som nazvala ekologicko-umelecký. Ľudia tu predávali všetko od trojlístkov v kvetináči cez levanduľové limonády po náušnice s pierkami. Najviac ma zaujala ,,šialená klobučníčka”, ktorá ponúkala poriadne divoké pokrývky hlavy. Na tej svojej hrdo predvádzala model, určený na Veľkú noc – s vajíčkami a kuriatkami v hniezde.
V štvrti remeselníkov San Frediano sa práve konal malý trh, ktorý by som nazvala ekologicko-umelecký. Ľudia tu predávali všetko od trojlístkov v kvetináči cez levanduľové limonády po náušnice s pierkami. Najviac ma zaujala ,,šialená klobučníčka”, ktorá ponúkala poriadne divoké pokrývky hlavy. Na tej svojej hrdo predvádzala model, určený na Veľkú noc – s vajíčkami a kuriatkami v hniezde.a
Slamenáky však neodmysliteľne patria k florentskej histórii. Tu v okolí vedeli najlepšie, ako spracovať vyschnuté stonky a steblá obilnín. V rokoch 1924-26 vyprodukovali ročne až 142 miliónov klobúkov, no zo slamy dokázali získať i vlákna, z ktorých tkali látky. Počas vojny tak mohli šiť nové šaty, a pritom neporušovať zákaz dovozu zo zahraničia.
A keď už sme pri móde, Múzeum Gucci je pasca na turistov, kde vystavujú pár kabeliek a pätoro šiat, celá prehliadka aj s kúpením lístku mi zabrala päť minút...
Aspoň som mala viac času vyjsť hore na vrch ku kláštornému kostolu San Miniato al Monte, skadiaľ je asi najkrajší výhľad na Florenciu. Pod ním sa nachádzajú dve záhrady – Ružová a Kosatcová, prvá už bola v kvete. Príjemné miesto, kde ľudia posedávajú, polihujú, čítajú, lížu zmrzlinu, bozkávajú sa - alebo čučia do mobilov...
Do Florencie som však prišla najmä kvôli tomu, aby som videla Výbuch vozu, ktorý rozhoduje o tom, aký bude rok. Táto tradícia má svoje korene v prvej križiackej výprave, ktorej cieľom bolo vyslobodiť Boží hrob z rúk moslimov. Po krutom a krvavom boji sa napokon rytierom v júli roku 1099 podarilo zmocniť Jeruzalema a opäť získať vládu nad Svätou zemou.
Prvý, komu sa podarilo vyliezť na hradby mesta a upevniť na nich bielo-červenú zástavu, bol florentský šľachtic Pazzino de‘ Pazzi. Ako odmenu za statočnosť mu jeho veliteľ Gotfried Bouillonský daroval tri kamenné úlomky z Ježišovho hrobu.
Kapitán bol po návrate do vlasti v roku 1101 oslavovaný ako hrdina a relikvie uložil v rodinnom paláci. Neskôr boli premiestnené do kostola Santa Maria Sopra Porta, potom do susedného San Biagio a od roku 1785 sa nachádzajú v kostole Chiesa di Santi Apostoli.
Podľa legendy sa križiaci po oslobodení Jeruzalema, na Bielu sobotu, zišli v bazilike Božieho hrobu, pomodlili sa, požehnali oheň a rozdali ho všetkým ako symbol očistenia. Pazzi sa rozhodol tento zvyk rozšíriť i doma. Na rozhorenie plameňa v katedrále boli používané iskry, vykresané zo spomínaných posvätných kameňov. Na Bielu sobotu si tu pripaľovali pochodne mladí ľudia z celej Florencie, aby potom chodili po uliciach a vyspevovali chválospevy. Procesia roznášala očistné svetielka do každej domácnosti, do každého ohniska, bohatým i chudobným.
Časom pochodne nahradil rebrinák s kotlom s horiacimi uhlíkmi, ktoré boli rozdávané veriacim, zhromaždeným pred katedrálou. Pravdepodobne v štrnástom storočí sa prešlo na tzv. výbuch vozu, ,,scoppio del carro", spojený s ohňostrojom. Voz nechala postaviť rodina Pazzi, ktorá mala na starosti i celú organizáciu. O privilégium prišla nakrátko v roku 1478, keď ju obvinili zo sprisahania proti Mediciovcom, no po ich vyhnaní v roku 1494 jej boli navrátené všetky práva.
Výbuchy a teplo voz ničili, musel byť viackrát opravovaný, až napokon rodina Pazzi nechala okolo roku 1600 postaviť nový, odolnejší, ktorý slúži dodnes. Vysoký desať metrov a široký štyri, zdobený ornamentmi a domácimi nežne nazývaný ,,brindellone" – trhan, vagabund. To preto, že keď sa kedysi oslavoval sviatok Jána Krstiteľa, patróna Florencie, po meste chodil sprievod a jeho súčasťou bol vozík so slamou, na ktorom sedel zanedbaný chudák v ťavej srsti, predstavujúci svätého pustovníka. Florenťania tak odvtedy volajú každý voz, čo ide cez mesto.
No a ako to celé funguje? ,,Brindellone“, naplnený pyrotechnikou, dôjde pred katedrálu a oceľovým lankom ho spoja s hlavným oltárom. Na drôt pripravia i rozbušku, nazývanú colombina - má tvar holubice, nesúcej v zobáku olivovú ratolesť a je symbolom Ducha svätého.
Arcibiskup potom slúži omšu a o jedenástej, keď sa začne spievať Gloria in excelsis Deo, rozbušku zapáli. Holubica presviští dlhokánskou loďou kostola, vyletí von, treskne do voza a rozpúta ohňostroj. Pozor, to však nie je všetko! Tou istou cestou sa musí vrátiť nazad k oltáru! Len ak úspešne preletí trasu tam i naspäť a výbuch sa vydaril, znamená to pre Florenciu priaznivý rok. Naposledy colomba zlyhala v roku 1966 a v novembri prišla obrovská povodeň... a tak nečudo, že rituál stále priťahuje pozornosť ľudí z mesta aj poľnohospodárov z okolia, ktorí s napätím čakajú na veľký tresk. Znamená totiž šťastie i bohatú úrodu.
V sobotu večer sa historický sprievod vybral po úlomky z hrobu Ježiša. Bolo to celkom ako za čias Mediciovcov, úzkymi ulicami prechádzali elegantné dámy v renesančných kostýmoch, páni v krátkych nohaviciach a dvojfarebných pančuškách, trubači, bubeníci, halapartníci, vlajkonosiči. Vyzerali presne ako ich predkovia na obrazoch v galériách.
Spolu so starostom vošli do kostola Svätých apoštolov. Po omši a požehnaní vzali skrinku s kameňmi a pazúrik na roznietenie iskry a slávnostne sa s nimi odobrali do katedrály Santa Maria del Fiore. Na čele pochodu hrdo kráčali nosiči so zástavou mesta, s červenou ľaliou na bielom pozadí.
Na námestí už bolo všetko pripravené, vstupnú bránu kostola lemovali muži vo farebných kostýmoch a čiapkach s dlhým perom (keď pán predo mnou pohol hlavou, šteklilo ma a ometalo mi foťák). Organizátori vyniesli von trojnohý kotlík, uprostred ktorého bola navŕšená malá hranica z dreva a hojne ho popolievali benzínom.
Ceremónia sa začala o desiatej. Arcibiskup mal krátku reč, potom za úplného ticha vykresal oheň. Rozhorel sa najprv neisto, ale zrazu vzplanul dovysoka, plamene šľahali do noci ako žlté jazyky a upokojujúco pukotali. Bolo zvláštne vidieť takúto vatru rovno pred mohutnou gotickou katedrálou... Kňaz ju požehnal, zapálil sviečku ako symbol vzkriesenia Krista a odobral sa do Dómu.
Žeravý popol zo svätého ohňa sa uchováva do ďalšieho dňa, keď bude použitý na odpálenie holubice.
Výbuch sa konal v nedeľu o jedenástej, no domáci mi povedali, že miesto si treba obsadiť tri hodiny vopred. Námestie pred katedrálou je totiž relatívne malé, polku z neho zaberá budova Baptistéria. Dorazila som o ôsmej a veru som nebola prvá, no chytila som super flek pri zábrane. V tom čase ,,ohňový voz“ ešte len vyrážal z depozitáru v Prate a po ceste sa k nemu postupne pridával opäť historický sprievod.
O desiatej dorazil k nám. Najprv bubeníci, za nimi panoši, panie v bohato vyšívaných šatách a zamate, ovešané perlami i vyštafírovaní páni s ťažkým plášťom cez plecia. A za nimi konečne dohrkotal, a to doslovne, ,,brindellone“, vďaka svojej výške viditeľný zďaleka. Mocne sa kymácajúc, pomaly sa približoval. Vliekli ho dva páry bielych volov, ozdobené kvetmi a zjavne nenadšené svojou úlohou. Pohoniči ich museli ťahať a keď sa zašprajcovali, ručne ich roztlačili, až sa im podarilo zaparkovať múzejný exponát presne oproti bráne do Dómu. Zvieratá vypriahli a nastúpila moderná technika, žeriav. Pyrotechnici sa pustili do práce, konštrukcia už asi prišla vrchovato naložená výbušninami, no ešte inštalovali dáke rachetle zhora a na boky.
Lenže kde sa vzali, tu sa vzali, zrazu sa tam zjavili známi celej radničnej komunity a príbuzní a priatelia všetkých organizátorov, čo boli dnu za ohradou a dovtedy prázdne námestie bolo zrazu plné, že sme my, čo sme si odstáli tri hodiny, takmer nevideli na ,,brindellone“. Talianska mafia v praxi! : )
Potom biskup predniesol modlitbu, vybral sa medzi dav a kropil nás svätenou vodou. Súčasťou sprievodu boli aj kvetinárky s vozíkmi plnými zelene, olivových halúzok a košom uvarených vajec – i tým požehnal, a dievčatá potom kvety i posvätené vajcia (tak ich nazývali) rozdávali ľuďom. Povedal, že výbuch nastane o desať minút a vrátil sa do katedrály, kým my sme nedočkavo rátali, čumeli do mobilov a na hodinky.
A o chvíľu nadišiel vrcholný moment Veľkej noci vo Florencii. Keď zaznela Gloria in excelsis Deo, biskup odpálil rozbušku a holubica vyrazila na svoju púť. Bola pre mňa najúžasnejším zážitkom, pretože priletela z kostola až to zasvišťalo, udrela do nachystaného voza a vznietila ohne (až neskôr v televízii som sa presvedčila, že naozaj hneď aj odfičala nazad k oltáru).
Predstavenie sa začalo. Výbušniny boli sofistikovane rozložené tak, aby strieľali postupne. Najprv pár sálv, rakety smerom dohora. Potom sa na konštrukcii vytvorili točiace sa iskriace kruhy. Zelený ohňostroj až nad katedrálu. Buchot, rachot. Na uzavretom námestí sa to ozývalo ako za druhej svetovej. Pyrotechnika sa rafinovane spúšťala jedna za druhou, ,,brindellone“ zahalil hustý biely dym a pomaly stúpal k nebu. Roztočili sa žiarivé špirály, sypal sa zlatý dážď, až v čmude zmizla i nádherná gotická katedrála... Na záver to trikrát tresklo a hore na voze sa roztvorili zástavky.
Majstrovské dielo pyrotechnikov malo trvať dvadsať minút, ale mne sa zdalo, že to bolo len desať, možno som v nadšení prestala vnímať čas. Ohňostroj symbolicky rozniesol požehnaný oheň celému mestu. Hmla sa pomaly rozptýlila a biely závoj opäť odhalil Dóm, zvonicu Campanile a Baptistérium...
Potom odpochodoval historický sprievod a ,,brindellone“ sa vybral na spiatočnú cestu. Škrípuc a hojdajúc sa zo strany na stranu zamieril do uličiek, ťahaný tvrdohlavými volmi, (ktoré kúsok od centra prepriahli za traktor), aby zase rok odpočíval v depozitári...
A je čo pozerať i v okolí Florencie. Luca, Siena, Pisa... Slávna veža je fakt impozantná. Pôsobí ako halucinácia, idete úzkou uličkou a zrazu sa na jej konci zjaví mohutná kupola katedrály a podivne zaklonené vežisko... I napriek tomu, že som ju tisíckrát videla na fotkách, prekvapila ma. Naživo je to niečo proti zdravému rozumu.
Na okolitý trávnik je zakázané vstupovať, no chodia po ňom všetci a robia si zábery, ako vežu pridržiavajú. Niekto elegantne, niekto predstiera námahu, niekto jedným prstom. Je to zábavné, lebo ak nestojíte na mieste, skade je viditeľný výsledný efekt, tak pred vami ľudia pózujú v čudesných pokrčených a zaklonených pozíciách s rukami pred sebou.
Mimochodom, kdesi som čítala, že odkedy sa ju podarilo stabilizovať, trošku sa im ,,narovnala“... tak si ju choďte pozrieť, kým sa nenarovná úplne.
1 Deň
