Veľký týždeň / Aste Nagusia po baskicky, Semana Grande po španielsky

Sviatky v Bilbau propagujú baskické tradície, no ich súčasťou sú neoficiálne domáce zvyky, ktoré sa dozviete až na mieste. Kým hore na balkóne Marijaia trsala ako o život, dole sa to mydlilo! Vzduchom lietalo šampanské, konfety, múka a vajcia 

Len čo som v Bilbau nastúpila do autobusu, bolo mi jasné, že som stratená. Baskicko je autonómna oblasť Španielska aj so svojím vlastným úradným jazykom, španielčina je až druhým. No a ak sa tu naozaj hovorí len tým prvým, tak sa nevysomárim. Taká katalánčina sa celkom dá pochopiť a domyslieť, ale toto?! Aby ste mali predstavu: vysúvací schodík sa v baskičtine nazýva ,,igongailua badabil“...

Vystúpila som v centre, no k môjmu hotelu sa muselo ísť komplikovane na most a popod most, sama by som ho nenašla ani do rána. Našťastie sa ma ujal manželský pár - najprv zavolali do hotela a nechali si vysvetliť cestu, potom mi vzali kufor, odprevadili ma až k dverám a na rozlúčku vybozkávali na obe líca. Toto sú tí obávaní baskickí teroristi?! Lepší dojem nemohli urobiť...

Baskicko je región na severe Španielska, susediaci s Francúzskom. V roku 1959 tu bola založená organizácia Euskadi Ta Askatasuna (Baskický štát a sloboda), skrátene ETA. Do roku 1975 bojovala najmä proti autoritatívnemu režimu generála Franca, no rýchlo sa premenila na polovojenskú organizáciu, požadujúcu nezávislý štát Baskov. Má na svedomí mnoho krvavých teroristických útokov, k poslednému došlo v roku 2009. V roku 2014 ETA oznámila ukončenie bojov a rozpustenie svojich operačných a logistických štruktúr a odvtedy je pokoj.

Baskicko je autonómnou oblasťou od roku 1979, má vlastný parlament, políciu, zdravotníctvo a školstvo. Jeho obyvatelia sú jedným z najstarších národov Európy a ich jazyk euskera je unikátny, nepodobá sa na žiadny na našom kontinente. O jeho histórii existuje veľa teórií, napríklad že Baskovia sú potomkami kromaňoncov alebo že majú mimozemský pôvod.

Za Franca bola baskičtina zakázaná, preto ňou niektorí nehovoria, no rozumejú. Ja som sa za dva týždne horko-ťažko naučila asi päť slov, ktoré som vídala na uliciach: polícia - ertzainzta, záchody - komunak, zľavy - beherapenak. zmrzlina - izozkiak, ďakujem - eskerrik asko. No ak na vás spustia, nerozumiete absolútne nič.

Bilbao je najväčším mestom Baskicka i jeho priemyselným centrom. Znie to odstrašujúco, a presne tak pôsobilo ešte pred pár desiatkami rokov celé Bilbao. Lenže ktosi dostal nápad, kdesi sa našli financie a všetko hnusné, špinavé a opustené bolo prerobené na moderné, elegantné a útulné. Veľa som nečakala, no nakoniec som bola príjemne prekvapená.

Dominantou je, samozrejme, svetoznáme Guggenheimovo múzeum od Franka Gehryho z roku 1997. Obrovský kolos zo zvlnených zlatistých plechov je skvele umiestnený na brehu rieky Nervion. Pôsobí ešte impozantnejšie ako na fotografiách. Z jednej strany ho stráži obrovský pavúk, z druhej kvetinové šteňa (Puppy) od Jeffa Koonsa, bývalého manžela Ciccioliny. Z budovy občas vypúšťajú kúdoly pary, večer pre zmenu oheň - zrazu to celé začalo hučať a plápolať, až sme sa zľakli. Geniálne!

Vnútorné priestory ma nenadchli, chodila som pomedzi veľké poskrúcané medené pláty, počúvala v slúchadlách, čo tým chcel autor povedať, ale pre mňa to boli furt len poskrúcané medené pláty. Aj okolo škaredých obrazov a výstavy pohlaví od Yoko Ono som prefičala ako strela, určite som vytvorila svetový rekord v prehliadke.

Kúsok odtiaľ sa týči most La Salve, Zdravas, lebo približne tu sa vďační námorníci, vracajúci z rybačky, začínali modliť k svojej patrónke.. Pri príležitosti desiateho výročia otvorenia múzea bol prizdobený červeným oblúkom.

Za mostom sa kedysi rozkladala chudobná prístavná štvrť Abandoibarra, no dnes je prerobená na tri kilometre dlhú promenádu. Parádnu: v sklenených mrakodrapoch sa odráža belasé nebo a oblaky, takže vyzerajú, akoby splývali s oblohou. Niekde ostal kus starej fasády a spoza nej drzo vykúkajú hypermoderné domiská. Veľa zelene a vysoké, stĺpovité lampy. Lúčovitý, skrivený, originálny most od španielskeho architekta Santiaga Calatravu. A k tomu sú popri rieke umiestnené posilňovacie zariadenia - sedíte si na lavičke, kecáte s kamoškou, zatiaľ čo vaše nohy makajú na bicykli. Kedy bude tak príjemne ľudsky vyzerať nábrežie Dunaja?

Došla som až do historického centra, nazývaného casco viejo. V úzkych, kľukatých uličkách sa skrývajú obchodíky a reštaurácie - najmä na tie som sa tešila. Baskická kuchyňa je totiž najlepšia z celého Španielska. Už v devätnástom storočí v San Sebastiane vznikli prvé uzavreté pánske kluby, tzv. txokos, kde sa nediali žiadne nemravnosti, ale sa spoločne hrali stolové hry, varilo a jedlo. Ženy mali vstup prísne zakázaný, txokos totiž pre Baskov znamenali to, čo pre Slovákov krčma: únik z domácnosti.

Gastronomické spolky sa postupne sa rozšírili po celom regióne, a i dnes je otázkou prestíže byť členom jedného z nich. Muži tu preberajú recepty, chvália sa svojim kulinárskym umením a donekonečna diskutujú o príprave jedla, ako to vedia len južania. Stretávajú sa v lokáloch s vybavenou kuchyňou, každý niečo prinesie a o zvyšné náklady sa podelia. Niekde sú členkami už i ženy, inde si zachovávajú prísne patriarchálny charakter. Cudzinec sa do klubu dostane len na pozvanie.

Hlavnou špecialitou baskických podnikov sú pintxos - po slovensky by som ich nazvala obložené chlebíky. Ale pozor, nie také s kúskom starej salámy a uhorkou, ani oblvaj chleby (ako kedysi v istom bufete ponúkali osušené sendviče - Obl.vaj.chleby)

Toto sú aj niekoľkoposchodové umelecké diela, kde sa ničím nešetrilo: na bagete je mohutná kopa božského majonézového šalátu, na ňom nastrúhané vajce, ešte prizdobené niekoľkými krevetami. Páročky, obalené v kuse do chrumkava vypraženej slaniny a obliate kečupom, to je úplná poézia. Šunku a syr dopĺňa farebne ladiace membrillo, kocka tuhej marmelády z duly alebo červená paprika, plnená rybacou nátierkou. Chuť kozieho syra sa úžasne prelína s paradajkovým džemom. Volské oko z prepeličieho vajíčka sa vyvaľuje v miske na sivých slížoch - maličkých úhoroch, nazývaných gulas. A úplne ma dostala na špajli napichnutá kombinácia olív, ančovičiek a zelenej papričky Guindilla de Ibarra.

Predstavte si, že v každom bare, do ktorého vojdete, majú aj pár desiatok mís a z každej sa na vás usmieva iná kombinácia. Vy si vezmete tanier a sami si nakladáte, na čo vám tečú slinky. Za pintxos by Baskovia mali dostať Nobelovu cenu! Natlačíte sa po uši, a potom v ďalšom bare zbadáte zase celkom iné chlebíky a garantujem vám, že neodoláte. Mňam!

Jedlo sa zapíja buď bielym vínom txakoli (to vraj, ak chcete dobre spať, povedali mi miestni) alebo sidrou, nápojom z kvasenej jablkovej šťavy (ak sa ide piť, má totiž menej alkoholu a neuspáva). Do fľaše so sidrou sa dáva špeciálne vyrezaný štupeľ, tekutina sa nalieva cez škáru, z výšky, a to len toľko, koľko človek vypije na jeden hlt. Ja som uprednostnila víno, sidra je bŕŕ, chutí ako šťava z kyslých uhoriek.

V auguste sa v Bilbau koná Aste Nagusia (po španielsky Semana Grande), najväčší sviatok roka.

Kedysi dávno, za Francovej diktatúry, to znamenalo operu, divadlo, ohňostroj, trochu tanca a dovidenia. No v roku 1977 moderátor istého rádia vyzval verejnosť na zorganizovanie ľudových slávností, ktoré by propagovali baskické tradície, hudbu, tanec i šport. Nápad zožal u hrdých Baskov obrovský úspech, ihneď sa pustili do práce. Do leta pripravili množstvo projektov, pričom hlavnými organizátormi sa stali comparsas. Ide o združenia priateľov alebo susedov, ktoré chystajú súťaže, ale aj svoj vlastný pouličný stánok, kde predávajú jedlo a pitie a prípadne organizujú i koncerty.

Len týždeň pred začiatkom radnica poverila maliarku Mari Puri Herrero, aby vytvorila symbol sviatkov. A tak sa zrodila Marijaia, štyri metre vysoká, vysmiata bábka s rukami zdvihnutými v radostnom geste, ktorú si všetci okamžite zamilovali. Od roku 1997 má dokonca svoju vlastnú pieseň.

Aste Nagusia 1978 otvoril úvodným príhovorom tzv. pregonero, potom txupinera vystrelila raketu a slávnosti sa začali. Bilbao bolo plné, ľudia popresúvali dovolenky na júl, len aby o nič neprišli. A tak je to odvtedy každé leto. Niektoré tradície pretrvávajú, iné sú celkom nové, o niektorých sa píše i v oficiálnom programe, o iných nie, a o to viac vás potom prekvapia a zaskočia. Od roku 2009 je Semana Grande zapísaná do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.

V sobotu ráno už na brehu rieky Nervion stáli stánky, členovia comparsas robili posledné úpravy. Baby maľovali Conchitu Wurst, muži na strechu inštalovali obrovského vtáka a rozvešiavali žiarovky. Všade bolo množstvo kreslených, najmä politických vtipov, ale 95 percent v baskičtine. Ak som to správne pochopila, boli za rovnosť pohlaví, uznanie sexuálnych menšín, socializmus a proti kráľovskej rodine.

Sviatok už bolo cítiť vo vzduchu, všetky krivolaké uličky starého mesta boli vyzdobené inými svetelnými obrázkami. V pekárni vystavovali pečenú Marijaiu, v cukrárni ponúkali koláč s jej podobou, v suveníroch bábiku. Námestia obsadili kapely, zaujala ma tá, čo hrala na ,,rúry“ (jedna z nich vyzerala ako WC potrubie). Prezradili mi fintu - nešlo o žiadne originálne nástroje, len o píšťaly, vložené do rôznych rúr a olepené alobalom. (A samozrejme, ak to ide, hrá sa jednou rukou, v druhej sa drží pivo).

Mnoho ľudí už bolo v typickom modro-bielom oblečení, na krku šatka, páni mali aj baretky a na nich pripevnený odznak s Marijaiou.

Popoludní sa ustatí členovia comparsas zišli k spoločnému obedu. Všetci v rovnakých tričkách, aby bolo jasné, kam patria. Spolu prestreli dlhokánske stoly, spolu k nim zasadli s celými rodinami. To sa mi na španielskych sviatkoch páči najviac - ako dokážu utužovať medziľudské vzťahy. Sviatkov sa zúčastňujú deti, starí, chorí i nevládni, bez výnimky. Vždy spolu.

Ja som síce chcela ochutnať dáku z miestnych špecialít, ale pri tých pintxos baroch sa to fakt nedá. Sotva som zazrela les špajlí, zapichnutých do chlebíčkov, bolo mi jasné, čo si dám na obed...

Aste Nagusia mali byť oficiálne otvorené o siedmej z balkóna divadla Arriaga. No keď som o šiestej prišla na námestie, už bolo takmer plné, rozhodla som sa teda zostať i ja. Rínok lemovalo päť schodíkov, sadla som si hore na ne. Mladí väčšinou posedávali dole na zemi, obklopení jedlom, zdalo sa, že čakajúc piknikujú. Mnohí mali so sebou fľaše šampanského - asi si potom pripijú. No ale ukázalo sa, že i keď máte program, všetky veci v ňom nie sú.

Občas ktosi do davu hodil veľké balóny, aby sme sa nenudili. Pinkali sme si a pohadzovali ich nad hlavami z jednej strany na druhú. Tí vpredu mali i zástavy a nadšene mávali.

O siedmej vyšli na balkón pregonero a txupinera, on v žlto-čiernej uniforme, ona v červenej, na hlave baretka. Pregonero prečítal úvodné slovo, bol fakt skvelý rečník, navodil úžasnú atmosféru, vyburcoval dav k vrelému potlesku. Txupinera zatiaľ len stála a usmievala sa, jej čas mal prísť neskôr.

No a potom sa na balkóne konečne zjavila Marijaia, bábuška so šatkou na hlave, s rukami vystretými dohora a pustila sa do tanca. Zavládlo nadšenie, ovácie nemali konca-kraja!

Zrazu čosi tresklo a vzduchom začali lietať dlhokánske biele a červené papierové pásy a papieriky, akoby snežilo. Reproduktory spustili chytľavú Marijainu pieseň, všetci ju poznali a spievali, ba aj ja som sa chytila. Babka celý čas dubasila ako mladica, vrtela sa okolo vlastnej osi a krepčila odušu, a my s ňou.

Lenže to nebolo všetko! Nastalo to, na čo ma nik nepripravil. Začali sa diať i iné veci, nevídané, neslýchané a najmä nečakané – pre mňa. Hold, to sú domáce nepísané zvyky, ktoré sa človek dozvie až na mieste.

Dole sa spustila mela. Ľudia otvárali víno, šampanské... ale aj vrecká s múkou a kartóny s vajcami... a začali to po sebe hádzať! Povetrie sa naplnilo bielou hmlou a výkrikmi, všade poletovala múka. Občas sa z davu vystrčila ruka a krútila fľašou ako budzogáňom, aby prúd spravodlivo striekal na všetky strany. Iní dali prednosť vode a striekacím pištoliam. Mala som setsakramentské šťastie, že schody boli akousi nepísanou hranicou. Schytala som len trochu perlivého a múky, ale i tak toho večer, keď som to zo seba vytriasala, bolo dosť na koláč. A na mokré telo sa mi lepili kúsky farebného papiera, vyzerala som ako polepená leukoplastom a cítila sa ako obaľovaný rezeň.

Takže, zatiaľ čo hore na balkóne Marijaia vrtela zadkom a trsala jak o život, dole sa to mydlilo! Vzduchom lietalo šampanské, konfety, múka a vajcia. Bolo to absolútne úžasné, fantastické, najlepší zážitok z celej dovolenky a jeden z najúžasnejších v mojom živote! Boj trval asi dvadsať minút.

Po akcii si, samozrejme, ako je dnes zvykom, každý robil selfíčka, čím špinavší, tým viac sa tešili. Niektorí boli takí obsypaní, že vyzerali ako múmie, iným po tvári stekali žĺtka. Dievčatá mali vlasy plné vajcových škrupín.

Potom sa zamúčený a ovajcovaný dav začal rozchádzať. Okamžite  nastúpili upratovacie čaty, autá i ľudia s hadicami. Umývali aj ľudí, tí sa slastne preťahovali v prúdoch vody. Ostatní sa nekašľali a naskákali do rieky tak ako boli, oblečení, obutí, po jednom i v skupinách, chalani nemo, baby s výskotom. Hupsli do rieky a čvachtali sa v nej, čo evidentne tiež patrí k tradícii, lebo z mosta sa na nich pozeralo celé mesto. Niektorí skočili i z toho mosta, ale len kým im to polícia nezatrhla. Na rieke boli pre istotu i člny so záchranármi.

O ôsmej dámy vyšli pred divadlo. Txupinera dostala drevenú odpaľovaciu rampu so strelou, stlačila gombík, odpálila raketu a Aste Nagusia sa začali. Marijaia sa pobrala do terénu, ponavštevovať stánky a oficiálne ich otvoriť. Členovia comparsas už na ňu čakali, mnohým na krku viseli praktické plastové poháre - veď párty bude do rána, načo zbytočne mrhať.

Počas nasledujúcich deviatich dní sa v Bilbau oslavujú regionálne tradície, kultúrne i športové. Tak, ako predtým všetci participovali na stavbe stánkov, tak sa teraz všetci zúčastňovali na zábave, užívali si to ako malé deti. A program bol poriadne nabitý.

Baskovia radi súťažia v zvláštnych disciplínach - kto rýchlejšie presekne kmeň, pokosí kus lúky či unesie ťažšie bremeno. Na jednom námestí práve dvíhali čosi ako veľký, ťažký kľúč, ktorým museli tresnúť do železa nad hlavou, pričom na nich dozerali štyria prísni porotcovia  Útla dievčina k môjmu údivu do železa tresla 84-krát!

Konali sa turnaje v hraní kariet, šachu, v streľbe prakom i v hádzaní mincí do žabacej papule (keď začiatok meškal, chvíľu ma naťahovali, že šli chytať žaby do rieky, v skutočnosti bolo zvieratko kovové).

Špecifickým športom Baskov je pelota - na jednu ruku sa natiahne rukavica vo forme akéhosi kosáka, ktorý sa stane vašou predĺženou končatinou. Do neho sa potom chytajú loptičky, s ním sa aj hádžu o stenu. Aj som si to vyskúšala a veru nie je také jednoduché, ako to vyzerá...

Pred radnicou sa na poludnie konal koncert vážnej hudby, v uliciach som natrafila na skupinu priam maniackych bubeníkov, za každým rohom sa ukrývali muzikanti alebo pouličné divadlo, v stánkoch dunelo disko, super nálada.

Vypočula som si i bertsolaris, spevákov tradičných baskických improvizovaných piesní. Táto disciplína je veľmi obľúbená, námestie bolo plné, ľudia sedeli i na zemi. Lenže moderátor to celé uviedol v tamojšom záhadnom jazyku a ja som bola stratená v preklade, figu som rozumela. Akosi podvedome som čakala starších pánov, čo prišli publiku odovzdať svoju múdrosť- a prekvapili ma štyri ,,mláďatá“. Neviem posúdiť kvalitu ich vystúpenia, ale publikum sa smialo a tlieskalo.

Nemohol chýbať typický španielsky sprievod, passacalle. Tunajšie vysoké bábky, gigantes, boli menšie ako katalánske a cabezudos, veľké hlavy, boli ozbrojené. Mali v rukách čosi ako balóny z mechúra, ktorými mlátili deti (a cudzinky). Udreli, strašne to tresklo, ale nebolelo, ako som zistila na vlastnej koži. Deťúrence pri pohľade na blížiace sa obrovské hlaviská spustili rev akoby ich na nože brali, no starší už zrůdy poznali. Utekali za nimi a rýpali do nich, vyložene provokovali, až ich cabezudo začal naháňať. S výskotom sa rozpŕchli, no len čo dostali jednu po kokose, už aj utekali provokovať znovu.

V parku prebiehali kuchárske súťaže, každý deň sa pripravovalo iné jedlo. Teraz to bola tortilla, čo je vlastne omeleta z vajec a zemiakov, zvyšok závisí od fantázie kuchára. Družstvá, a bolo ich neúrekom, si priniesli vlastné stoly i variče a spoločne sa pustili do práce. Jeden šúpal zemiaky, druhý ich krájal, tretí čistil zeleninu; niekto pracoval na stojáka, iní sedeli pri hrncoch v tureckom sede. Občas bola panvica väčšia ako kuchár, to keď vajcia miešal malý chlapec. Bol pracovný deň, ale zdalo sa, že všetci si vzali dovolenku. Akoby sa Bilbao zmenilo na škôlku, je deň detí, jupííí, konajú sa súťaže a všetci sa môžu zapojiť a hrajkať. Celé mesto voňalo tortillou, slintala som ako doga a musela sa odobrať do najbližšieho baru po niečo dobré pod zub.

Keď som sa vrátila, všetci už hotové výrobky odovzdali na dlhé stoly, na ktoré dozerali Marijaia, txupinera aj pregonero. Porotcovia postupne vaječné torty ochutnávali, jednotlivé hlty znalecky omieľali na podnebí ako sommelieri drahé víno, potom si dali glg vody na prečistenie chuťových pohárikov. Nezanedbateľná bola vizuálna stránka, niektoré omelety boli úžasne vyzdobené párkovým človiečikom, zeleninovými zvieratkami i postavičkou Marijaie.

Autor najlepšej tortilly si odniesol zaujímavú cenu i bozk od txupinery.

Členovia komparsas potom spokojne posedávali pod stromami, pojedali svoje omelety a popíjali víno. A namiesto televízie sledovali brazílske tanečnice, ktoré, kde sa vzali, tu sa vzali, zrazu sa len roztancovali na nábreží...

O piatej sa na Plaza Nueva tancovali baskické tance. Tých ľudových je vraj okolo štyristo, kroky a kroje sa menia podľa oblasti a každý ma svoju históriu a význam. Nebojte sa, nejdem sa o nich rozpisovať, až taký expert nie som.

Videla som tanec z malej provincie Zuberoa, vraj jeden z najkomplikovanejších a najkrajších. Má päť hlavných postáv. Txerrero pripravuje cestu pre ostatných zametaním konským chvostom, akýmsi ometlom. Katusaina, mačací muž, cvaká dreveným nástrojom, ktorý predstavuje pazúry. Kantiniersa v červenej sukničke a modro-bielom saku bol inšpirovaný napoleonským obdobím, entsenaria je vlajkonosič. No a zamalzaina predstavuje žrebca, muži sú okolo pása navlečení do čohosi, čo vyzerá ako stolík so záclonovým obrusom. Hudba znela trochu írsky a tanec mi pripomínal balet, všetci len tak ladne hopkali a skackali, no vo finále  vyskakovali do riadnej výšky, ba aj strihali nohami.

Vrcholom bolo cifrovanie okolo hrubostenného pohára s vínom, drobčili čoraz bližšie a bližšie, až napokon v záchvate tanca vyskočili naň. Len jeden ho rozdrvil, ostatní správne rozložili váhu a sklo ostalo neporušené.

Toto bolo predstavenie pre divákov, no neskôr si mohol zatancovať každý. Kroj síce nebol podmienkou, ale mnohí prišli v ňom. Ich snaha udržať si tradície a oboznámiť s nimi i mladšie ročníky je obdivuhodná. Zvŕtali sa najprv všetci spolu, držiac sa za ruky, potom v pároch i sami. Rozkrútili mlynské kolo, bavili sa, keď museli v kľaku predvádzať remeslá. Hudba hrala čím ďalej tým rýchlejšie, až nikto nestíhal a všetci sa rozosmiali...

Tých akcií bolo strašne veľa, všetko sa ani nedalo vidieť. Ochutnávka piva i vín, umelecký trh, škola varenia aj rybárčenia pre deti, súťaž o najlepší koláč, najlepšie pintxos, najsmiešnejšiu grimasu. O to, kto najskôr vylezie po mastnej tyči nad riekou a nespadne do nej. Tancovalo sa bolero, flamenco i karibské rytmy. Program je naozaj rozmanitý, každý rok niečo pribudne a odbudne, stačí si vybrať.

O pol deviatej mestom behal toro de fuego, ohnivý býk. To si chlapík na seba nasadil kovovú konštrukciu s býčou hlavou, na ktorej mal napichané samoodpaľovacie rakety ako barcelonskí diabli (viď článok Festa Major de Gràcia). Bolo to fascinujúce divadlo, zvieraťu strašidelne svietili očiská a oheň z neho sršal na všetky strany. No deti to neodradilo, zjavne to berú ako tréning na neďalekú Pamplonu, kde sa jedného dna zúčastnia behu s býkmi v uliciach. Keď toro de fuego hrabol kopytom a obrátil k nim, tí najodvážnejší si len čupli a iskriaci býk prebehol ponad ne.

A potom sa už len pilo, jedlo, spievalo a hýrilo do roztrhania tela. O polnoci na nebi zažiaril ohňostroj, a tak to bolo každý večer až do posledného, do rozlúčky s Marijaiou. Babka bola ako vždy umiestnená do rieky a stále s veselo zdvihnutými rukami upálená...

V ďalšie dni som pochodila okolie. Z Bilbaa sa metrom možno odviezť do Las Arenas, kde stojí originálny závesný most, spájajúci mesto s Portugalete. Jeho konštruktér Alberto Palacio, žiak slávneho Eiffela, zvolil netradičné riešenie, aby popod mostom mohli plávať i veľké nákladné lode. Otvorili ho v roku 1893. Impozantná, 61 metrov vysoká stavba sa týči vysoko na strechami. Na konštrukcii je zavesená kabína, ktorá neustále pendluje a preváža chodcov i autá.

Ospevovaný San Sebastian, vraj letovisko európskej aristokracie, je v skutočnosti, prepáčte, prdel sveta, žiadne pamiatky ani butiky, čo tu tá smotánka robí, kde míňa milióny? Vychýrená pláž La Concha je pekná, len vám nesmie vadiť, že pri prílive more odíde do diaľky a počasie v Biskajskom zálive tiež nič moc, samý dážď.

Z tej ospevovanej baskickej kuchyne som napokon ani veľa neochutnala, dlho sa mi nedarilo prejsť cez mínové pole pintxos barov a krčmičiek do reštaurácie, až konečne tu. Dala som si kokotxas de merluza, líčka z tresky - v skutočnosti z ryby vyrezané trojuholníkové časti pod bradou (chutili ako kúsky mäsa v sopľovej omáčke). Lepší bol tvarohový dezert s čiernymi ríbezľami. Nesťažujem sa, no nabudúce toho musím poskúšať viac.

A na záver som poobede zašla až na koniec pláže, kde sa nachádza Hrebeň vetra, kovová konštrukcia na skalách v mori. Vo veternom počasí mimoriadne fotogenická, vlny, narážajúce do kameňov, sa trieštili na milión kvapiek a voda striekala do obrovskej výšky. Narobila som krásne fotky, len som v pracovnom zápale jednu vlnu prehliadla, a tak ma zlialo, že som z kabelky vyliala pol litra tekutiny a musela sa ísť prezliecť!

Ak sa ti článok páčil, zdieľaj ho aj pre ostatných, ďakujem:-)