Karneval v Dunkirku, Carnaval de Dunkerque

Na najbláznivejší karneval Francúzska sa väčšina mužov oblieka do ženských šiat, medzi doplnkami nesmie chýbať dáždnik s dlhou rúčkou a originálny klobúk s pštrosími perami. Sprievod končí pod balkónom radnice, z ktorého starosta rozhodí davu 450 kíl údených sleďov.

Dunkirk je neveľké mesto na severe Francúzska, ktoré vošlo do histórie mohutnými bojmi za druhej svetovej vojny. Prvýkrát to bolo počas invázie v roku 1940 a druhýkrát v roku 1944, keď sa tu nemecká posádka mesta opevnila a zúrivo sa bránila až do 9. mája 1945.

Tretí najväčší prístav krajiny sa nachádza 10 kilometrov od belgických hraníc, oproti anglickému pobrežiu. Je významným centrom priemyslu, no histórie sa veľa nezachovalo - dlhotrvajúce bombardovanie zničilo viac ako tri štvrtiny budov. Pláž síce lemujú rozkošné secesné domy a príjemné reštaurácie, lenže more je väčšinou studené, a preto sa hlavnou atrakciou, ktorá sem priťahuje turistov, stal tunajší karneval. Je vraj najbláznivejší z celého Francúzska a keď som si čítala, čo všetko sa tam deje, tak to tak naozaj vyzeralo, aj keď som všetkému nerozumela. Informácie boli totiž najmä vo francúzštine, niektoré výrazy ani neboli v slovníku a pochopila som ich až na mieste.

Predchodcom karnevalu boli zrejme slávnosti Foye, ktoré v sedemnástom storočí usporadúvali majitelia lodí pre rybárov. Prvá oficiálna zmienka o nich pochádza z roku 1676. V marci obvykle chlapi vyrážali na šesť mesiacov loviť slede na Island. Nikdy nebolo jasné, koľkí sa vrátia z nebezpečnej plavby, mnohí stroskotali alebo sa stratili na mori, zanechajúc deti a manželky. Námorné spoločnosti im preto vždy pred odchodom vyplatili polovicu peňazí a navyše usporiadali veľkú hostinu, na ktorú pozvali aj ich rodiny. Bola to posledná príležitosť dosýta sa najesť, napiť a vytancovať.

Keďže muži už boli zbalení na cestu, na slávnosti si obvykle obliekali šaty svojich manželiek a klobúky si zo žartu zdobili kvetmi. Z hostincov sa zábava presunula aj von, rybári v bláznivom ošatení tiahli ulicami a roznášali dobrú náladu po celom meste. No a pretože sa tak obvykle dialo v posledné dni pred Popolcovou stredou, začiatkom pôstu, rozlúčkové slávnosti postupne prerástli do karnevalu.

Koncom 19. storočia záujem o rybačku na Islande upadol a s ňou aj veselá tradícia. Začiatkom 20. storočia sa k nej obyvatelia vrátili, no význam nadobudla najmä v roku 1946. Karneval v meste, zdevastovanom vojnou, dodal ľuďom chuť do života. Okolité komúny začali spolupracovať a všemožne ho podporovať. Stal sa nielen príležitosťou na stretnutie s rodinou a známymi, ale doslova občianskou povinnosťou, ktorú vraj niektorí zahrnuli aj do predmanželskej zmluvy.

Dnes trvá viac ako tri mesiace. V každý víkendový deň na uliciach vyhrávajú kapely, poobede sa koná sprievod a večer bál (s poetickým názvom ako Bál fialiek, Čiernej mačky, Korzárov...). Vrcholom sú tri dni pred Popolcovou stredou, nazývané ‘Trois Joyeuses’ (Tri veselé). V nedeľu účastníci karnevalu obchádzajú centrum Dunkirku, v pondelok idú štvrťou Citadelle a v utorok Rosendaël. Na rozdiel od iných miest tu však Popolcová streda neznamená koniec zábavy.

Hovorí sa, že na karnevale v Dunkirku nikto nie je divákom, každý je účastníkom, a z toho vyplýva takmer povinnosť zaobstarať si aspoň symbolickú škrabošku či doplnok alebo si nechať pomaľovať tvár.

Miestnym kedysi na zamaskovanie (v tamojšom dialekte ,,clet’che“) stačili hoci aj vrecia zo zemiakov, a ani dnes veľmi neinvestujú týmto smerom. Sú kráľmi recyklácie: buď nájdu niečo vhodné v domácich výpredajoch alebo prehrabú skriňu u babky, prípadne zájdu na trh, kde v časti, zvanej Cafougnette, ponúkajú staré handry, vhodné na maškarádu.

Väčšina mužov sa i dnes oblieka do ženských šiat, ktoré vypĺňajú mohutným poprsím. Spod minisukne im vykúkajú podväzky a nechýba parochňa, klobúčik, dokonalý mejkap a umelé mihalnice. Výsledok je vtipný až groteskný a zároveň pohodlný, aby človeku nebola počas dlhého pochodu zima.

Úplne najdôležitejším doplnkom je však dáždnik na dlhej rúčke, tzv. le berguenaere. Malý, veľký, jednoduchý či pomaľovaný. Ak prší, ochráni vás, ak ste unavený, môžete sa oň oprieť a ak sa stratíte v dave, priatelia vás ľahko lokalizujú. Podľa jednej verzie bolo v roku 1847 také škaredé počasie, že karneval museli posunúť o týždeň, a ešte aj vtedy lialo, a tak sa nakoniec ľudia vydali do mesta vyzbrojení dáždnikmi. Druhá verzia je pravdepodobnejšia: kedysi sa vraj v Dunkerque takto vysmievali z dedinčanov z Bergues, ktorí sa chodili pozerať na sprievod so svojimi neodmysliteľnými dáždnikmi (obyvateľ mestečka sa nazýva Berguenaere). Mnohí si ich sami pomaľujú alebo popíšu ,,hlbokými myšlienkami“, a čím bláznivejší a farebnejší, tým lepšie. Le berguenaere je dnes symbolom dunkirského karnevalu.

V Dunkirku sa používa trochu mätúci výraz ,,faire la bande“ (robiť hordu), ktorý v tomto prípade znamená sprievod. Je celkom iný ako v ostatných mestách či krajinách.

Na čele kráčajú ,,reuzes“, veľké, osemmetrové bábky. Ich vŕbová kostra je odetá do historických šiat, reprezentujú lokálnych hrdinov. ,,Obri“ bývajú pozvaní na slávnosti do iných miest, a ak tam stretnú svoju polovičku, môže dôjsť k manželstvu i ,,narodeniu“ detí. Pôvodná dunkirská bábka Allowyn niekoľkokrát prišla o hlavu, napríklad počas Francúzskej revolúcie a začiatkom 20. storočia ju o ňu pripravilo elektrické vedenie novej električky. Súčasný Reuze stretol svoju lásku v Lille v roku 1899. Dnes je jeho manželkou, majú tri deti a šesť telesných strážcov.

Najdôležitejšou zložkou tunajšieho karnevalu je hudba. Zabezpečuje ju skupina muzikantov v nepremokavých žltých plášťoch (tzv. clique), ktorá je spomienkou na rybárov. Vedie ju tambour-major, plukovný bubeník v bielo-modro-červenej napoleonskej uniforme a tvorí ju veľký bubon, píšťaly, plechové nástroje a menšie bubny.

Kým hrajú píšťaly, ľudia v maskách pokojne kráčajú. Keď prestanú, sprievod sa zastaví, na pokyn dirigujúceho spustia trúby a nastáva ,,chahut“, kravál - v skutočnosti tlačenie. Hlavnú úlohu v ňom hrajú tzv. prvé rady. Sú to väčšinou muži, prepletení lakťami, ktorí tvoria pevný múr, roztiahnutý na celú šírku ulice, že by neprekĺzla ani myš. Keď vypukne chahut, zaujmú pevný postoj a snažia sa zadržať ľudí za nimi, ktorí sa na oplátku zase tisnú dopredu. Nikto nepoužíva ruky, len hruď či chrbát.Prvé rady obvykle nie sú prístupné neskúseným nováčikom, aby nedošlo k nehode. Aj pri tejto naoko nechutnej tlačenici platia presné pravidlá. Ak už niekto spadne, najbližší človek zakričí: ,,Pád!“ a ostatní sa zastavia, aby sa nezrútil celý rad. Domáci presne vedia, ako sa vyhnúť úrazu, preto neznášajú, ak sa im do sprievodu pripletú turisti a pustia sa do toho hlava-nehlava, ako pri rugby. Môže sa stať, že im dunkerskí muži, i keď v sukniach, poriadne vyprášia kožúšok...

Keď sa chahut skončí, začnú opäť hrať píšťaly a ide sa ďalej.

V sprievode sa vyskytuje aj postava, nazývaná Le Figueman. Je zamaskovaná tak, aby ju nik nespoznal a na rybárskom prúte má pripevnenú smradľavú topánku, pavúka alebo rybu, ktoré nahradili niekdajšiu figu - odtiaľ názov Figový muž. Naráža do ľudí, robí im zle, otravuje, imituje ich... Obvykle ide o niekoho známeho, ale keďže má masku a mení hlas, je ťažké identifikovať ho. A o to ide, Le Figueman by mal čo najdlhšie ostať inkognito.

Účastníci karnevalu si môžu odskočiť na návštevu do tzv. kaplniek, chapelles. Niektorí obyvatelia štvrte, ktorou prechádza farebný had ľudí, zvyknú otvoriť dvere známym. Pripravia pohostenie – cibuľovú polievku, slede a koláče a kto chce, zastaví sa na pár pohárikov i pokec. Tieto miesta nie sú prístupné všetkým, neraz je potrebné poznať heslo, aby vás vpustili.

A samozrejme, nemôžu chýbať piesne. Tradičné, vulgárne i hymnické ako L'Hommage au Cô (Pocta legendárnemu plukovnému bubeníkovi, ktorý vystupoval pod prezývkou Cô-Pinard II) a Cantate à Jean-Bart (Kantáta pre Jean-Barta) – tieto sú hrané na konci každého sprievodu. Počas nich sa účastníci držia za ruky.

Jean-Bart je miestny hrdina, známy korzár, ktorý vraj kedysi zachránil mesto pred hladomorom. Dnes má svoju bronzovú sochu, ktorá zázračne prežila bombardovanie a pomenované je podľa neho nielen námestie, ale i kávovo-krémové koláčiky le doigt de Jean-Bart, prsty Jean-Barta.

Po trojhodinovej prechádzke mestom karneval dorazí pred radnicu, kde už na balkóne čaká starosta so svojimi pomocníkmi, aby davu rozhodil 450 kíl údených sleďov, zabalených do celofánu.

S touto svojráznou súčasťou programu sa začalo v roku 1962. Mesto, totálne zničené vojnou, sa rozhodlo dodať karnevalu trochu originality a osláviť zrekonštruovanie radnice hádzaním rýb, pretože bola práve ich sezóna. Akcia bola prijatá s nadšením a dnes sa hádže na záver takmer všetkých sprievodov v okolí, len s malými odlišnosťami – v Saint Pol sur Mer lietajú vzduchom haringy sušené a v Bergues zase ich vlastná špecialita – syr.

Rokmi sa vyvinula i tradícia ľudu požadovať pod balkónom, čo mu patrí, zvláštnym spevom. Keď bol starostom Claude Prouvoyeur, kričalo sa: ,,Prouvoyeur, des kippers!“ (údené haringy v lokálnom nárečí). Po ňom prišiel Michel Delebarre a aby sa zachoval rým, volalo sa: ,,Delebarre, des homards!“ (homáre). Spomínaný muž teda zvykol hodiť aj jedného plastového morského raka, ktorého si šťastný majiteľ mohol vymeniť za živého. No a súčasný šéf radnice, P. Vergriete sa z rovnakého dôvodu rozhodol hádzať hranolky (les frites), totiž, dvadsať veľkých, plastových kusov. Tí, čo ich chytia, majú nárok nielen na porciu mušlí s hranolkami v reštaurácii, ale na ďalší rok aj vystúpiť na balkón a zúčastniť sa hádzania.

Na záver sa karnevalový sprievod presunie na námestie Place Jean Bart. Muzikanti vyjdú na okrúhle pódium okolo sochy korzára a spustia tie najznámejšie piesne, zatiaľ čo dole sa začne posledná tlačenica, nazývaná rigodon. To nie je nič pre klaustrofobikov, lebo ľudia, už aj dosť potúžení alkoholom, sú natisnutí jeden vedľa na druhom, telo na telo a tlačia a tlačia ako odušu, aj hodinu. Ak je zima, vraj sa od toľkej námahy nad nimi vytvorí až oblak pary!

Po skončení rigodonu kľačiac vzdajú poslednú poctu korzárovi, držiac sa za ruky spievajú už spomínané piesne L'Hommage au Cô a Cantate à Jean-Bart. A potom už konečne môžu zapadnúť do barov a reštaurácií a veseliť sa do rána - alebo sa vybrať na jeden z bálov, ktoré organizujú karnevalové asociácie…

Prišla som do Dunkirku v piatok večer. Mesto mi pripadalo trochu smutné, ulice boli takmer prázdne, aj keď je pravda, že bola zima a pršalo. No zátoka, na ktorej sa pohojdávali jachty i obrovský trojsťažník, súčasť múzea, bola krásne nasvietená. Veža pri vode menila farby okien, fialová, ružová a zelená sa striedali s červenou. A krásna katedrála doslova žiarila v tme.

Na internete som našla jednoznačnú informáciu, že haringy sa z miestnej radnice budú hádzať v sobotu o piatej, no nezistila som, kedy sa sprievod začne.

V hoteli ma čakal šok. Vysvitlo, že hádzanie nebude o piatej a nebude dokonca ani v Dunkirku!

To, čo totiž na nete nazývajú Karneval v Dunkirku, je v skutočnosti množstvo malých karnevalov v rôznych častiach mesta i okolitých dedinkách, ako napríklad Fort-Mardyck, Saint Pol sur Mer, Bergues, Ledringhem, Wormhout.... Žiadny div, že začínajú oslavovať koncom januára a končia v polovici apríla, dávno po začatí pôstu. Priamo v centre Dunkirku sa sprievod koná len v jeden deň, v nedeľu pred Popolcovou stredou.

Recepčná mala plagátik s rozpisom miest, v sobotu sa malo hýriť vo Fort-Mardyck. Ale nikde nenašla žiadne údaje, týkajúce sa času či trasy - kvôli teroristom sa vraj teraz neuvádzajú. ,,No je lepšie ísť na karneval dakde do dediny. Tu je to počas Troch veselých  najväčšia zverina, chodia sa sem masovo ožierať Parížania,“ odfrkla.

Moja prvá cesta ráno viedla do informačného centra. Nebola som jediná nechápavá, čo prišla na karneval v Dunkirku. Pani za pultom len zalamovala rukami, že na internete je to celé zle, od rána sa ľudia chodia vypytovať, kedy a kde to vypukne.

Keďže to malo vypuknúť až o tretej, prešla som sa mestom, ale, pravdupovediac, nenadchlo ma. Hoci sa do neho postupne vrátil život, obyvatelia nezabudli na svoju históriu a smutné svedectvá o strašnom krviprelievaní sú vo forme tabuliek umiestnené takmer na každom rohu. A tak som si v reštaurácii L´Edito na vode dala úžasného lososa v omáčke zo šampanského a pobrala sa do Fort-Mardyck.

Autobusy v okolí sú kvôli mobilite zadarmo, a tak sa nikto hýrenia a alkoholu chtivý nemusel trepať autom. Nastúpila som v centre a dnu sa to postupne plnilo maskami (bolo zvláštne viezť sa s Batmanom a Wonder Woman). Ja som si dáku chcela kúpiť na mieste, no tu sa nekonali žiadne sľubované stánky. Ocitla som sa v malej dedinke, plnej nízkych rodinných domov, kde bola otvorená len jedna maličká krčma. A tak hoci razím heslo, že na karneval len v kostýme, napokon som bola takmer jediná bez neho. Však ma miestni hneď aj identifikovali ako ,,parisienne“, cudzinku, čo sa prišla iba nachmeliť :)

Dorazila som práve včas, sprievod sa akurát začínal. Jeho účastníci naozaj vyzerali celkom inak ako inde. Nemali na sebe žiadne rafinované masky, ale staré háby ako na prácu v záhrade. Na ne našili/nalepili/pripli odznaky, plyšáky, kľúčenky, umelé kvety a iné somariny, čo sa im doma povaľovali. Aj klobúky načančali hračkami, flórou a dlhými pštrosími perami, podvečer na ne pridali ešte svietiaci venček. Daktorí mali pomaľované tváre, ale opäť inak – buď mali len horizontálny pruh alebo si zafarbili časť od nosa dole, prípadne mali na lícach námornícke motívy. Nič originálne, nikto sa s kostýmom dáko veľmi nekašlal. Takmer všetci muži boli naozaj prezlečení za ženy, zazrela som aj minisukne a holé nohy, jeden pán mal dokonca silonky a sandále na vysokých podpätkoch! To bude tá námornícka krv. Počasie bolo totiž nahovno, striedavo mrholilo, pršalo, snežilo a strašne dulo, ja som mrzla v hrubom kabáte, oni znášali dážď a ľadový vietor rovnako dobre ako ich predkovia, keď odchádzali na more...

Sprievod bol neveľký. Na čele šla miestna bábka, potom hudobníci v žltých nepremokavých plášťoch, za nimi ,,prvé rady“ s dáždnikmi, natesno prepojené lakťami a ostatní, voľne kráčajúci účastníci karnevalu.

Rady boli pekne predpisovo roztiahnuté na šírku chodníka. Kým hrala pochodová hudba, všetci spôsobne mašírovali. Keď sa pieseň skončila, bubny stíchli, spustili trúby a začal sa ,,chahut“. Konečne som pochopila, čo to znamená. Prepletené rady sa zablokovali. Tí vzadu sa tlačili na prvých, ktorí doslova ležali celou váhou na tých vzadu. Proste sa pretláčali, chvíľu sa cúvalo a chvíľu nie, bolo vidno, ako sa dáždniky kymácajú doľava  i doprava, no keďže sprievod bol maličký, nešlo o život, bola to sranda. Pán v minisukienke polihoval na dave tak pohodlne, že si mohol jednu nôžku v oranžovej pančuške prehodiť cez druhú a pokojne pózovať.

Potom pani dirigentka v čiapke s chocholom zavelila, spustili bubny a sprievod pokračoval.

Šli sme rôznymi okľukami okolo celej dediny, hopkali sme, poskakovali a niektorí si aj uhýnali z ploskačiek, ktorými boli zásobení (a mierne sa pritrcli). Skvelú náladu mali najmä prvé rady. V mnohých oknách či na priedomiach čakali diváci, niektorí zdravili známych, iní sa k nám aj pridali. Počas dvoch zastávok každý ,,dotankoval“, či už do seba alebo do fľašky, (a potom už nik nekráčal tak spôsobne ako na začiatku).

Okolo 17.45 sme dorazili pred maličkú radnicu. Starosta s pomocníkmi vyšli na balkón a rozhodili ľudu údené slede, ktoré dobre padli uzimeným i podguráženým. Každý, kto chytil, hneď si rybu odbalil a pustil sa do nej, o chvíľu bolo námestie prevoňané údeninou...

Následná zábava určite trvala do rána, ale ja som sa vybrala späť do mesta.

Do Dunkirku som sa teda vrátila v nedeľu pred Popolcovou stredou. Zrazu to bolo celkom iné mesto, plné veselých farieb i veselých ľudí. Na námestí Jean Bart trónil Reuze s celou rodinkou. Ľudia postávali pred podnikmi a popíjali alebo sedeli na zemi a čakali, kedy to vypukne. Uvedomila som si, že tu naozaj platí, že každý je počas karnevalu niekým iným - mnohí boli takí zmaľovaní, že by ich vlastná mater nespoznala. No, o to viac sa zrejme môžu vyblázniť.

Muži hrdo predvádzali svoje prsia veľkosti futbalových lôpt a pózovali zboku, aby predviedli sexi krivky. Len tá elegancia chýbala, jeden sedel pri pive s tak roztiahnutými nohami, že mu bolo vidno slipy pod minisukňou (celkom zábavné bolo aj vidieť ,,slečny“ v sukni cikať na stojáka). Klobúky mali ovinuté pierkovým boa (čím krikľavejšie, tým lepšie), ktoré slúži na šteklenie okoloidúcich. I tu si na ne popripínali somarinky ako kukuricu, paradajky, dinosaura, veľrybu či miniflašu. Pán, ktorému tam viseli aj dudlíky, mi vysvetlil, že klobúk má desiatky rokov a je akýmsi obrazom jeho života.

Mnohé ,,dámy“ so mnou flirtovali a jedna mierne nasosaná sa, ako je tu zvykom, na znak sympatie rozhodla dať mi zeutch, bozk na líce. Nebola som proti, ale až večer, keď som sa zazrela v zrkadle, som pochopila, prečo sa na mňa všetci celý deň potuteľne usmievali. Na tvári mi ostal tmavočervený odtlačok perí ,,dotyčnej“, aký som zazrela aj u iných.

Keď z reproduktorov spustili prvú pieseň, ľudia sa spontánne roztancovali, urobili vláčik a prepletali sa pomedzi dav. Po nej sa odobrali na východiskovú pozíciu a sprievod, tu nazývaný Visschersbende (Sprievod rybárov) sa začal.

Bola to masovka. Prvé rady sa zomkli do pevného útvaru a keď vyberali zákrutu, takmer zmietli prizerajúcich sa divákov. Ostatní kráčali uvoľnene, našli si čas na fotku, tanček s povoľnou ,,dámou“, ba odskočili si i na pohárik. Keď sa začalo pretláčanie, dáždničky sa divoko presúvali zľava doprava a spredu dozadu, no len čo spustili bubny, všetci sa upokojili a vzorne mašírovali vpred.

Nesledovala som celú trasu, i ja som si zašla na šišku a víno. No pred piatou som už čakala pred radnicou, i videla som záver sprievodu, ktorý ku koncu pripomínal pochod opitých.

Síce som čítala, že o ryby je bitka, no tá sa odohrávala len priamo pod balkónom, z ktorého ich rozhadzoval starosta s pomocníkmi (niekedy sú medzi nimi i známi ľudia). Keby tých 450 kíl sleďov hádzal sám, asi by mu to trvalo dosť dlho... A tak kto chcel chytať, šiel sa tlačiť dopredu a kto nie, prizeral sa zdiaľky. V jednej chvíli mi údený haring zašibrinkoval rovno pred nosom, ale bol to len Figueman – chlapík s maskou, v plášti s kapucňou, ktorý štuchal do ľudí udicou so smradľavou rybou...

Dunkirský karneval sa končí o siedmej rigodonom na námestí Jean Bart, no priznám sa, že sa mi tam nechcelo. Bola tma, zima a nebolo nás veľa triezvych. Dala som prednosť posedeniu v reštaurácii, kde ma obsluhoval milý Batman :)

Trochu ma mrzelo, že som nezohnala špeciálne známky, ba dokonca ani len pohľadnice,  všetko bolo zavreté a turistické informácie som nestihla. A nepodarilo sa mi ani zájsť do pekárne Au Bon Pain de France v štvrti Malo les Bains, ktorá na počesť karnevalu každý rok pripraví originálny (a značne vulgárny) zákusok. A možno je to aj lepšie, pretože keď som na nete videla fotku Komtesinej perly (la Perle des Comtesses), tak som sa desať minút červenala... Veď si len predstavte, že ich predchádzajúce dielka sa volali la Crotte de Malo (Výkaly z Malo), le Zizi d'ma Tante" (Pipík mojej ,,tety“), "la Tototte à ma Tante Charlotte" (Cecok mojej tety Charlotte) a podobne : )

No a naposledy som navštívila dedinku Wormhout 30 kilometrov od Dunkirku. Konečne bolo nádherné počasie a ja som si mohla vychutnať kávu a koláčik vonku na slnku. Sprievod bol veselý, všetci mali dobrú náladu a odchádzala som opäť s bozkom na líci...

Ak sa ti článok páčil, zdieľaj ho aj pre ostatných, ďakujem:-)