Karneval v Ivrey a Pomarančová bitka (Carnevale di Ivrea e Battaglia delle arance)

Aby som nedostala citrus medzi oči, musela som si povinne nasadiť červenú čiapku, v ktorej som vyzerala ako rodná sestra Kremienka a Chocholúšika.

Kde-bolo tam bolo, žil okolo roku 1200 v talianskej Ivrey markíz, ktorý tyranizoval mesto. Ľudia ho nenávideli. Museli pre neho pracovať, odovzdávať mu toľko dávok a daní, že sami hladovali a ešte zaviedol aj právo prvej noci a prznil svoje čerstvo vydaté poddané.

Až k nemu do zámku raz povinne podľa zákona prišla Violetta, krásna mlynárova dcéra. A odvážna. Dievčina odmietla splniť pánovu požiadavku, namiesto toho ho opila a odsekla mu hlavu. Tým odštartovala ľudové povstanie proti boháčom, ktoré sa skončilo zničením markízovho sídla. Už nikdy viac ho nepostavili a mesto ostalo slobodné.

No jedna spomienka na minulosť predsa len ostala. Páni zvykli raz do roka urobiť ,,veľkodušné gesto“ a darovať chudobným košík fazule. Väčšina strukoviny hrdo vyhodila z okna, aj keď im potom škvŕkalo v žalúdku. A toto rebelské gesto opakovali i na karnevaloch, ako výsmech šľachte. Len tak zo srandy sa začali ohadzovať fazuľou. Postupne prešli na konfety, vlčie bôby, kvety, a napokon na pomaranče. S tými vlastne začali v polovici devätnásteho storočia dievčatá, hádzali ich z balkónov po mládencoch v karnevalovom sprievode, ktorí sa im páčili. Oranžový plod bol v tom čase exotickým ovocím z Azúrového pobrežia a dostať ním po šiške od dákej krásky bolo vcelku vyznamenanie.

Po čase začali muži zo žartu metať pomaranče nazad, až sa hra zmenila na súboj. V roku 1854 bolo vrhanie citrusov oficiálne zakázané, no nikto to nerešpektoval, ba naopak, došlo k skutočnému boju medzi balkónmi a ulicou.

Ivrejčania zjavne radi hádžu, svoj sviatok si nedali vziať. Po druhej svetovej vojne tu vzniklo prvé družstvo vrhačov pomarančov a boli zadeklarované pravidlá boja, dodržiavané dodnes. Deväť,,pozemných” tímov, zastupujúcich bezbranný ľud, zápolí s armádou feudálnych panovníkov, reprezentovanou vrhačmi na vozoch, chránenými maskami a koženým výstrojom, ktorý má pripomínať stredoveké brnenie. Vozov je okolo päťdesiatky, celkovo sa aktívne zúčastňuje 5000 ľudí. Prihlásiť sa môže každý. Konajú sa dokonca aj súboje pre malé deti.

Karneval v Ivrey však nie je len pomarančová bitka. Trvá skoro dva mesiace. Začína sa v januári, keď je predstavený Generál, ktorý preberá moc v meste a povedie celú akciu. Následne sa spolu s ďalšími historickými postavami vyberie do Kaplnky troch kráľov oferovať sviece.

Dve nedele pred hlavným programom sa podľa presného scenára konajú ďalšie ceremónie, sprievody denné, nočné a detské, predstavenie mlynárky Violetty a jej suity z balkónu radnice, turnaj Pich e Pala o najdlhší hod pomarančom, charitatívne varenie a rozdávanie fazuľovej polievky (tzv. fagiolata), výstavy, koncerty, prehliadka vozov, ohňostroj nad riekou Dorou... Je toho veľmi veľa, pomarančová bitka sa odohráva len v posledné tri dni, v nedeľu, pondelok a Tučný utorok, posledný deň fašiangov.

Keď som vystúpila z vlaku v Ivrey, privítala ma nádherne modrá obloha. V diaľke sa takmer výhražne črtali hory, pod mostom hlboký kaňon, plný kajakárov. Dala som si zahrievacie kapučíno a typický koláčik El Portugal – v tvare pomaranča, samozrejme, plnený krémom, a vyrazila do centra.

Hneď pri stanici už čakali predavači červených pokrývok hlavy. Strašne dôležitých! Tzv. Berretto Frigio, frýgická čiapka, symbolizuje slobodu, revolúciu a republiku. Bola jedným zo znakov perzského boha svetla a slnka, Mitru. V antickom Ríme ju pán dával oslobodeným otrokom a pravdepodobne vtedy sa stala znamením slobody.

V Ivrey ju treba povinne mať na hlave z dvoch dôvodov: predovšetkým preto, že vás ochráni, aby ste nedostali pomarančom do gebule a aj ako znak, že sa aktívne zúčastňujete karnevalu.

Vyzerá ako podkolienka, v ktorej Mikuláš nosí sladkosti. Nasadíte si ju tak, že vám dlhá časť blembá okolo ucha, trochu ju zakrútite a pripnete striebornou brošňou so symbolmi Pich e Pala - zviazané stuhou sú v nej krompáč a lopatka na kopanie ,,moreny“ (vysvetlenie neskôr), meč s napichnutým pomarančom a čiapka.

Nič sa nedalo robiť, zakúpila som berretto i sponu. Odchytení boli i ostatní turisti, ale však sranda musí byť, aj keby na špagety nebolo. Keď som si ,,podkolienku“ nainštalovala na hlavu, vyzerala som ako rodná sestra Kremienka a Chocholúšika. :)

Ulice a domy boli vyzdobené farbami a heslami svojich družstiev. Hneď mi bolo jasné, ako asi bude vyzerať boj. Tu viseli lebky s nápisom ,,Smrť“, tam zástavy ,,Rozpútajte peklo!“ A hádajte, akú sochu majú pri nábreží? Ruku s pomarančom, čo iné.

Prípravy na nedeľu boli v plnom prúde, obchody ponúkali okrem náramkov, náušníc a príveskov s oranžovým ovocím aj kompletné oblečenie jednotlivých tímov. A na boj vyzývalo aj nariadenie Generála, povylepované na múroch.

Obedovala som v reštaurácii, ktorej podlaha bola prikrytá papierom, pod ním sa nachádzali praskavé bubliny – keď niekto prišiel či odišiel, pukotalo to ako kvapky dažďa. Určite je ľahšie vyhodiť kartón, než umývať dlážku, zababranú ovocnou dužinou. Ako dezert som si dala typické karnevalové bugie, ,,klamstvá“ – vysmážané kúsky z krehkého cesta, namáčané do čokolády.

Po podnikoch a stánkoch s občerstvením chodili robiť náladu hudobníci, všade niečo zahrali a ako odmenu dostali napiť. Podvečer sa presunuli do svojej zóny, družstvá si vonku pripravili stoly, a potom spolu zasadli k ,,poslednej“ k večeri. Vo vzduchu bolo cítiť ticho pred búrkou...

V nedeľu Ivrea očakávala dvadsaťtisíc návštevníkov, väčšina prichádzala vlakmi z Torína. V noci nasnežilo, pocukrované hory dokresľovali slávnostnú atmosféru.

Za vstup do mesta sa platilo osem eur a za bránou opäť čakali predavači čiapok – a tentokrát si ich kúpili naozaj všetci.

Polka ,,podkolienky“ mi bimbala pri uchu, chvíľami som si pripadala ako Pippi Dlhá Pančucha. Viete si predstaviť, že úplne všetci ľudia na ulici majú rovnaké pokrývky hlavy? Cítila som sa ako na stretnutí zvláštnej sekty. Ivrea bola plná trpajzlíkov s červenými čiapkami. Masky som nevidela, toto nie sú Benátky.

Doobeda sa na Starom moste konal obrad Preda in Dora, Korisť do Dory. Starosta v dlhom zamatovom talári pripomenul stredovekú vzburu, keď symbolicky vhodil do rieky kameň z nenávideného paláca a vyzval občanov, aby sa vždy vzopreli tyranii. Potom obišiel mesto so svojím sprievodom. Tvoril ho Generál v napoleonskej uniforme, za ním šli na koňoch jeho dôstojníci a v červeno-modrých uniformách vivandiere, dievčatá, ktoré sa v kasárňach starali o jedlo a pitie. Súdny úradník v bielej lokňovej parochni a trojrohom klobúku, zastupujúci notárov, pod pazuchou niesol Protokol - knihu, kde sa podľa tradície od roku 1808 detailne zapisujú všetky ceremoniály. Nasledovali píšťalkári a bubeníci, vlajkonosiči, zbrojnoši, rytieri, dvorné dámy, hosťujúci francúzski mušketieri, vysielajúci na všetky strany vzdušné bozky, folklórne súbory, vojaci a maličkí Abbà - to sú deti v stredovekom oblečení, ktoré nesú šabľu s napichnutým pomarančom, reprezentujúcim odťatú hlavu tyrana.

Bitka sa začínala o druhej, no už o jednej sa vybrané námestia, lemované debničkami so žiarivým ovocím, začínali plniť. I ja som si našla dobrú pozíciu za kovovou sieťou, chrániacou divákov. Pravdupovediac, mala som o nej isté pochybnosti, lebo ak do nej vletí dáky plod, človek ho dostane do ksichtu tiež, aj keď so sieťou, nie?

Družstvá sa zatiaľ rozcvičovali. Všetci boli v rovnakých úboroch, predo mnou sa chystali do boja na jednej strane zeleno-žltí Škorpióni, na druhej bielo-čierno-oranžoví, nazývaní Šachy. Muži, ženy, dorast. Mali na sebe bundy a nohavice, na krku šatku, krížom cez telo dvojfarebné torby. Mnohí si outfit doladili podľa vlastného vkusu pásikavými podkolienkami či zafarbenými vlasmi, jeden mládenec mal na hlave dokonca vyholeného a namaľovaného škorpióna.

Keď sa ručička priblížila k druhej, bojovníci si začali naberať do tašiek ,,muníciu“. Chlapík kúsok odo mňa si rozopol zips na vetrovke a nastrkal pod ňu pár kíl. Potom ledva chodil, vyzeral, akoby čakal pätorčatá.

Vtom sme začuli klepot kopýt a na námestie sa vrútil prvý voz. Nádherne pomaľovaný, ťahaný dvoma pármi koní. Na ňom stálo dvanásť hrôzostrašne pôsobiacich arancerov. Pod tričkami mali vypchávky a chrániče ako hráči amerického futbalu, boli veľkí, hranatí sťa skrine, na hlavách kožené kukly, tvár zakrytú mriežkou, hornú časť aj plastom – najlepší zásah je vraj taký, keď sa nepriateľovi dostane šťava do očí.

Spustila sa mela. Pozemný tím zaútočil, pomaranče tupo buchotali, bum, bum, bum, pršali ako dážď. Ani protivníci nezaháľali. Všetko sa dialo veľmi rýchlo, voz som vnímala sťa jeden zovretý organizmus, ktorý metá ovocie ako stroj, lietalo to, akoby mali desať rúk. Možno je to dobré na odreagovanie a vybitie stresu. : ) Vzduch začal prenikavo voňať citrusmi. Kone museli byť pod sedatívami, že sa z toho nezbláznili! Koč bol bombardovaný Škorpiónmi i Šachmi, plody lietali všade okolo nich. Občas sa nečakane odrazili a zmenili smer, treskli i do siete – no našťastie ich zadržala, iba Japončíci tesne pri nej sa potešili, že ich ostriekalo.

Voz urobil koliečko okolo námestia, štyrikrát na chvíľu zastavil, aby bol priestor i na osobné súboje. Celé sa to nesie v športovom duchu, aranceri dodržiavajú nepísané pravidlá fair play. Individuálny duel je tým ostrejší, čím lepšie sa súperi poznajú, hádzať čo najtvrdšie znamená prejaviť si vzájomne rešpekt. Na záver si na znak priateľstva podajú ruky.

Prví ,,kukláči“ ešte neopustili priestor, a už dorazil druhý koč. Šli jeden za druhým, žiadne ulievanie, oranžové gule sa mihali vzduchom a zem bola pokrytá dužinou...  Bitku sleduje špeciálna komisia, ktorá po skončení udelí cenu družstvu, bojujúcemu najodvážnejšie a najtechnickejšie (nepýtajte sa ma, čo tým myslia). Vozy takýmto spôsobom prejdú všetky námestia, môže to vraj trvať aj štyri hodiny, tvrdili mi domáci.

Medzitým sa začal aj historický sprievod a keďže som ho chcela vidieť, začala som sa pomaly presúvať z chránenej zóny. Mimo nej, v uličkách, neohradených sieťou, to bolo životu nebezpečné. Nie že by po nás hádzali, mali sme predsa trpasličie čiapočky - lenže pár dlhších hodov potrafilo i tam. Keď na nás niečo letelo, všetci skríkli a skrčili sa, zakrývajúc si hlavu. Našťastie som dostala len jedným do ruky. Každý rok bývajú desiatky zranených a ošetrených, a to nerátam nejaký ten monokel pod okom.

Sprievod šiel popri rieke, potom do centra – keď prišiel na niektoré z námestí, boje boli prerušené. Na čele sa hrdo niesol Generál, zdraviac dav decentným gestom ako anglická kráľovná. Nasledovali dôstojníci na nádherných paripách, zvieratá boli vyčesané, vyzdobené mašličkami i hrkálkami a jedna kobyla mala hustú, lesklú hrivu až po zem. (Pravdupovediac, možno to nebola kobyla, ale kôň, no keď mala také krásne ,,vlasy“, nedokážem o nej hovoriť v mužskom rode). Ivrea je totiž známa aj Konským trhom, ktorý sa tu konáva už niekoľko storočí, a tak ukázali to najlepšie, čo dochovali.

Potom šli opäť všetky historické postavy, maličkí Abbá a konečne aj hlavná hrdinka, Pôvabná mlynárka (taký je jej oficiálny titul), vítaná búrlivým potleskom a výkrikmi ,,Evviva!“ (Nech žije!) Každý rok ju predstavuje iná žena, vždy vydatá ako Violetta. Na sebe mala biele šaty ako symbol vernosti a čistoty, cez plecia prehodený hermelínový plášť. Hruď opásanú zelenou šerpou s červenou kokardou a na hlave dlhú ,,podkolienku“ ako my všetci.

Sedela na pozlátenom koči, mávala Ivrejčanom a spolu s pomocníkmi – družičkami a pážatami – rozhadzovala cukríky a mimózu. Sprevádzala ju čestná družina.

Sprievod prešiel mestom a keď dorazil na hlavné námestie Piazza di Città, bitka sa mohla skončiť... no neskôr som zistila, že na niektorých miestach sa stále bojovalo.

Vozy, vychádzajúce z bojového poľa, pár desiatok metrov od neho otvorili ,,dolné dvierka” a len tak uprostred uličky vyklopili zvyšné ovocie. Zem bola husto pokrytá oranžovými plodmi, šmýkalo sa to, akoby som sa brodila v mokrom snehu. Ešte že som si vzala staré čižmy na odpis. Všetci sa v tom rochnili a robili si selfíčka. Vzduch nádherne rozvoniaval citrusovou sviežosťou.

Každý rok sa v novinách rozpúta polemika o mrhaní potravinami, veď na boje padne šesťsto ton ,,munície”. Nejde však o chutné, jedlé pomaranče, ale o špeciálne z Kalábrie. Navyše podvečer ich upratovacie služby pozbierajú, nahádžu do pripravených kadí a nechajú zrieť, kompost neskôr použijú ako hnojivo.

V uličkách ešte došlo k niekoľkým osobným duelom. Jeden z armády bol vyprovokovaný  nepriateľom zo zeme, začali ľúty boj na život a na smrť zblízka, muž proti mužovi, na férovku, žiadna masovka. Ako keď rytier vyzve na súboj. Kukláč strieľal rýchlo ako guľomet, presne ako robot, vyzeralo to, že súpera ubije oranžovými loptičkami k smrti! My, diváci, sme nevedeli kam skôr pozerať, aby sme niečo neschytali medzi oči, nečakane sme sa ocitli v epicentre, lebo pomaranče sa v tom úzkom priestore odrážali a menili dráhu, lietali nepredvídateľným smerom, a poriadne ďaleko. Na záver si rivali podali ruky, ten dole bol evidentne s bitkou spokojný, odchádzal omlátený, ale s úsmevom. Horný si zložil kuklu a posťažoval sa, že je stará, takže sa poriadne napil šťavy...

Na hlavnom námestí akoby rozložili mäkučký koberec, brodila som sa v rozšliapanej kaši. Unavení aranceri posedávali na prázdnych debničkách, utierali si tváre od džúsu a kúskov ovocia a znova prežívali, ako dostali do hlavy a ako trafili kukláča presne do mriežky, až sa pomaranč rozprskol. Pomaranče plávali dokonca aj v rieke...

Karneval sa končí v utorok pred Popolcovou stredou symbolickým pálením drevených tyčí, omotaných vresom a borievkou. Je ich päť a o ich umiestnení rozhoduje v pondelok v každom obvode pár, zosobášený ako posledný v minulom roku. Počas ceremoniálu Zakopávania (Zappata) manželka lopatkou a manžel krompáčom začnú kopať tam, kde budú koly zasadené.

V utorok potom sprievod obíde námestia, na každom čaká Abbá s pochodňou, ktorý stĺp zapáli. Ak sa oheň okamžite rozšíri až hore k vlajke, považuje sa to za dobré znamenie, plamene sú symbolom vitality a plodnosti.

Finále sa odohráva na námestí Piazza di Città. Keď tyč vzplanie, Pôvabná mlynárka sa postaví a so vzpaženou rukou s mečom čaká, kým oheň zhltne trikolóru na vrchole. Potom rozdá ľuďom všetky červené karafiáty z kytice, ktorá zdobila jej zlatý koč...

Generál i ostatní zosadnú z koní a sprievod sa poslednýkrát prejde centrom. Je to zvláštna procesia, dav mlčí, muzikanti hrajú smútočné melódie. Až dorazia na námestie Ottinetti, na znak vďaky spustia ešte raz Pochod generála a karneval sa definitívne končí tradičným pozdravom v miestnom dialekte:,, Arvëdse a giobia 'n bot”, čo znamená ,,Uvidíme sa vo štvrtok o jednej”. O rok.

Ak sa ti článok páčil, zdieľaj ho aj pre ostatných, ďakujem:-)