Sviatok kvitnutia

Destinácia

Castelluccio

Taliansko

Obdobie

Jún

Trvanie

Sviatok kvitnutia / La Festa della fioritura

Predstavte si rozsiahlu náhornú plošinu, ktorá každé leto rozkvitne do nevídanej krásy. V mojom osobnom rebríčku je to jedno z najkrajších miest na svete. Okolité hory ju ukrývajú pred neinformovanými a vrch Monte Vettore sa zlovestne týči priamo nad pár domčekmi, túliacimi sa k sebe ako zimomravé deti. Žiadny div, že Piana di Castelluccio je opradená legendami. A k tomu tu ešte majú skvelú šunku, voňavé hľuzovky a vzácnu šošovicu...

Umbria je zeleným srdcom Talianska a je vám to jasné, len čo autobus opustí Spoleto. Cesta sa vinie pomedzi vysoké vrchy, ktoré vyzerajú ako pokryté smaragdovým zamatom. Kde to bolo čo len trochu možné, tam si obyvatelia vybudovali, doslova nalepili na temená kopcov obydlia, ktoré zdola pôsobia ako fatamorgána, najmä ak je prístupová cesta ku kamenným ,,hniezdam“ ukrytá kdesi medzi hustým porastom.

Ubytovala som sa v sympatickom mestečku Norcia neďaleko Národného parku Monti Sibillini, Sibilline vrchy. Za mohutnými hradbami sa toho od stredoveku veľa nezmenilo. Ľudia sa nikam neponáhľajú, vychutnávajú si dobré jedlo, zapíjajú ho skvelým vínom a dožívajú sa vysokého veku, k čomu iste prispieva aj čistý vzduch a nekontaminovaná príroda.

Každý taliansky región je presvedčený, že ponúka najlepšie gastronomické špeciality v celej galaxii, a ani Umbria nie je výnimkou. Pýši sa troma výnimočnými produktmi: olivovým olejom, vínom a hľuzovkami.

Je pravda, že jedlo v reštauráciách bolo božské, ale všade dávajú také malé porcie, aké zo žartu nazývam nouvelle cuisine - na ooobrovský tanierisko hodia niečo malé na oklamanie žalúdka a prekrásne to ozdobia. Čo nemá byť kritika, asi žijú tak dlho práve preto, že sa neprežierajú. Zakaždým som po hlavnom chode a dezerte od stola odchádzala polohladná... či polosýta?? A pri pohľade na porciu tvarohového koláča so šošovicou, ktorú tvorili dva štvorčeky tak akurát pod dva zuby, (ale zato výzdoba taniera bola ako od Moneta), som mala chuť vypýtať si mikroskop. Potom som si ale kusla do jazyka. Nie som u mamy, nemusím zožrať polku plechu, pomyslela som si a hodila dva štvorčeky crostaty pod dva zuby. Aspoň nepriberiem.

Hľuzovka – tartufo je také to nevzhľadné čierne čudo, čo vyzerá ako zhnitý zemiak. Rastie pod povrchom zeme, jej podhubie parazituje na koreňoch niektorých stromov. Celkom by ma zaujímalo, koho to napadlo ochutnať ako prvého? Určite netušil, že podivná huba bude raz patriť medzi najvzácnejšie a najdrahšie pochutiny - istý boháč z Hong Kongu vydražil jeden a polkilový kus za neuveriteľných 160 tisíc dolárov.

Je známa už od antiky, Gréci a Rimania jej pripisovali božské vlastnosti, spisovateľ Ploutarchos bol dokonca presvedčený, že vzniká vďaka vode, teplu a bleskom. V stredoveku ale nadšenie pre tartufo pokleslo, verilo sa, že je jedlom bosoriek a obsahuje smrteľné jedy. Do módy prišlo opäť až v renesancii. Grófovi Benso di Cavour slúžilo pri politických aktivitách, Gioacchino Rossini ho nazval Mozartom húb a Lord Byron rád tvoril za jeho intenzívnej vône, preto si ho kládol na písací stôl.

Kedysi sa na ,,zlato zeme“ chodilo s prasaťom. To hľuzovku milovalo a keď ju zacítilo, už ho nič nezastavilo. A to bola práve nevýhoda,  keď sa k nej dostalo, už ste mu ju z huby nevyrvali. Ďalšou bolo, že ho nenarvete do auta a neudržíte na vodidle. Takže vám úlovok zožerie a ešte pritom rozryje korene, napáchajúc nenapraviteľné škody. V roku 1985 hľadanie s prasaťom oficiálne zakázali, povolený je iba pes. Jeho výcvik sa začína pár dní po tom, ako príde na svet. Neustále je obklopený tartufovou vôňou, aby si ju zapamätal a neskôr za jeho nájdenie dostáva výdatnú odmenu. Keď potom naozaj niečo vyčuchá v teréne, upozorní pána a vrtiac chvostom čaká na svoju dobrôtku - huba mu je ukradnutá.

Cavatore, vykopávač, vstáva skoro ráno a nezažína svetlo, ktoré by mohlo prezradiť, že chodí na hľuzovky. Stalo sa totiž, že závistlivci hľadačovi otrávili najväčší poklad – vytrénovaného psa. V lese sa pohybuje ako partizán, potichu a pomaly, aby ani náhodou neprezradil svoje tajné miesta.

Existuje jeden druh bieleho tartufa a sedem čiernych, ale nejdem vás nudiť detailmi. Najvzácnejšia je hľuzovka čiernovýtrusová (tartufo nero pregiato), ktorá má v skutočnosti gaštanovohnedú farbu a sivé vnútro s bielymi žilkami. Hovorí sa, že vonia po pekle a chutí nebesky. A poviem vám, že keď som ochutnala domáce ravioli s ricottou, poliate olejom a posypané kúskami huby, pochopila som, že som navždy stratená. Božské!!! Zvláštne a neporovnateľné s ničím, musíte ochutnať! Po obede som sa vybrala rovno do najbližšieho obchodu a investovala do troch pohárikov omáčky salsa di tartufo. To sa dužina postrúha, potlčie v mažiari, dochutí soľou a olivovým olejom – a jedna lyžička z nej postačí na ozvláštnenie porcie cestovín. Rozplývala som sa aj nad tartufovým toastom, tartufovou omeletou (jedna lyžička na jedno vajce, zamiešať vopred) a cestovinami strangozzi, na ktoré hľuzovku priamo predo mnou nastrúhal na malé plátky čašník. Idem si hneď teraz odkrojiť z tej tartufovej salámy, čo som si priniesla, mňam...   

Norcia sa preslávila i svojimi mäsovými výrobkami, a to tak, že výraz norcino, teda pochádzajúci z Norcie, znamená aj ,,mäsiar'', jeho obchod sa nazýva norcineria. Táto špecializácia sa začala vyvíjať v trinástom storočí, pravdepodobne vďaka chirurgickej škole v Preci, ktorá sa preslávila v celej Európe napríklad odstraňovaním močových kameňov. Tunajší rodáci to vraj dobre vedeli nielen so skalpelom, ale bolo im jasné, že na delikátnu prácu treba i vhodné hygienické podmienky. Tieto znalosti sa im zišli i pri spracúvaní bravčoviny či diviačiny. Zruční norcini chodili v zime zabíjať po celej krajine.

Aby ste si to vedeli predstaviť - na hlavnej ulici sa mäso v rôznej podobe predáva v každom druhom obchode. Rozoznáte ich ľahko, buď sú okolo nich na stene navešané hlavy diviakov   alebo dvere zdobí ,,klobásová záclona''. A vôňu cítiť doďaleka...

Na hákoch visia salámy, ochutené korením, pistáciami, cesnakom, sladkokyslé klobásy mazzafegate, plnené bravčovou pečeňou, píniovými orieškami, hrozienkami a pomarančovou kôrou, ale aj mulove a dedkove ,,gule'', palle di mulo a palle di nonno. Ide o údeniny z chudého, najemno pomletého mäsa, ktoré majú oválny tvar a sú zviazané po dvoch - odtiaľ ten podivný názov, no žiadny dedko ani mul sa nemuseli obetovať, ubezpečil ma predavač, vidiac hrôzu v mojich očiach.

Šunka z Norcie je dokonca chránená označením pôvodu. Ma typický tvar hrušky a je solená morskou soľou, nepoužívajú sa žiadne iné konzervačné látky. Ani sa mi nechcelo ochutnávať, ešte som v ústach cítila sladkosť raňajkového kapučína, ale norcino bol neodbytný. Celý šťastný, že k nemu niekto zavítal tak skoro, poodkrajoval mi z celého sortimentu a nútil ma koštovať. Ja na šunku ani nejako veľmi nie som, ale bola taká lahodná, že som sa ani nenazdala a už aj som z predajne vychádzala takmer s kilom mäsa!

Mimochodom, v Umbrii veria, že keď mačka zazrie svoj odraz vo fľaši, zľakne sa, že teritórium je už obsadené - a pôjde sa vycikať inde. Takže takéto fľaše sú všade pri dverách i kvetináčoch, aj keď mám isté pochybnosti, že to funguje :)

Kedysi pred miliónom rokov pohyb tektonických dosiek v oblasti dnešnej Umbrie roztrhol mohutné skalnaté bloky a vytvoril obrovskú prepadlinu, v ktorej vzniklo jazero. Keď časom vyschlo, ostala po ňom rovina o rozlohe približne 15 km², nazývaná Piana di Castelluccio. Každé leto rozkvitne do nevídanej krásy. Toto obdobie trvá približne od konca mája do začiatku júla, poslednú nedeľu v júni sa tu obvykle koná aj Sviatok kvitnutia, kde si možno zakúpiť rôzne lokálne produkty.

Cesta na náhornú plošinu Altopiano di Castelluccio vedie, samozrejme, hore, hore, hore, stúpali sme takými serpentínami, až som cítila, ako sa mi raňajky v žalúdku prudko presúvajú zboku nabok a dúfala, že to nevyvolá ich vratnú reakciu.  

V najvyššom bode šofér zastavil na vyhliadke a vychutnal si náš údiv. Plošina sa pred nami ťahala doďaleka, žiariac farbami ako rozprestretý koberec. Tu žiarili obdĺžniky bielej, tam škvrny ružovej, pruhy modré i červené, prevládala žltá. Zo všetkých strán ju obklopovali vrchy a na jednom z nich sa črtalo miestne centrum života, miniatúrna dedinka Castelluccio di Norcia.

Potom už cesta pomaly klesala, prešli sme prostriedkom ,,koberca“, ešte posledná strmá zákruta okolo kopca a už aj sme parkovali na námestíčku. Nachádzali sme sa 1452 metrov nad morom, teplota prudko klesla, ešte že som si vzala hrubé svetrisko.

Domčeky s malými oknami sú natlačené jeden vedľa na druhom, mnohé počmárané bielymi nápismi. Nie je to dielo vandalov, miestni si takto pod rúškom noci zvykli s vedrom farby robiť narážky na isté udalosti, napríklad niekoho neveru. V súčasnosti im však rozumie len pár pamätníkov. V niektorých obydliach sú reštaurácie, v iných obchodíky. V zime tu ostáva len desať ľudí, ostatní sa sťahujú do Norcie. Hrozivé snehové búrky totiž nedovoľovali priviezť zásoby, ani deťom chodiť do školy. Kedysi bol prechod cez hory taký nebezpečný, že ho biskupi od novembra do marca zakázali úplne a počas hmlistých dní sa muselo neustále zvoniť, aby stratení pútnici našli cestu. No aj dnes, sotva krajinu zakryje biela perina, dedinka sa uloží k zimnému spánku a preberie sa až na jar.  

Castelluccio sa nachádza uprostred parku Monti Sibillini, kde odjakživa vládne kráľovná Sibilla. Kedysi sa verilo, že kto sa odvážil prejsť cez tajomnú bránu na úpätí hôr do jej kráľovstva, ocitol sa uprostred zlatého paláca v spoločnosti prekrásnych žien a podľahnúc pokušeniu, už nikdy viac sa nevrátil.

Majestátny, 2476 metrov vysoký vrch Monte Vettore sa hrozivo týči nad dedinkou, akoby pripravený zvaliť sa na ňu pri prvom záchveve zeme. Táto oblasť je totiž aj seizmologicky činná, čítala som v novinách, že zem sa kdesi pri Terni triasla naposledy pred týždňom. Miestni mi tvrdili, že za pekného počasia z vrcholu Monte Vettore vidno kopulu chrámu svätého Petra v Ríme.

Tam hore, blízko oblohy, v ríši kráľovnej Sibilly, žilo mnoho víl. Jedna rozsýpala sneh, druhá sadila kvety a starala sa o les, ďalšia mala na starosti domáce zvieratá, česala kone a zapletala im chvosty. Dievčatá milovali tanec a keď sa dopočuli, že v Castellucciu bude tancovačka, pýtali si povolenie ísť. Kráľovná súhlasila za podmienky, že sa vrátia do prvého lúča slnka. Lebo keď svitne, ich pleť zvráskavie, zreničky sčervenajú, vlasy zbelejú a všetci by vedeli, že víly existujú. Navyše mali namiesto nôh kopýtka, aby sa im lepšie behalo po horách.

Víly sľúbili, že odídu včas. Kopýtka zakryli dlhými šatami a vybrali sa do hostinca v Castellucciu. Celú noc sa skvele bavili, no tancujúc so švárnymi pastiermi zabudli na čas a spamätali sa, až keď v diaľke zazreli svitanie. Vtedy sa vydesene rozbehli na Monte Vettore a ako utekali, ich kopýtka rozbíjali skaly a zanechávali za sebou bielu stopu, ktorá je viditeľná dodnes. Odvtedy sa víly už nikdy nevrátili, ale každý vie, že sú tam hore a starajú sa o kvety, lesy a zvieratá... a kto chce, môže si domov odniesť ako suvenír aspoň ich malú sošku.

Výhľad zhora je neskutočný (odtiaľ i prezývka Tibet Európy), aspoň teda od konca mája do konca júla. Táto udalosť sa oficiálne nazýva La Fioritura, Kvitnutie, a nikdy neviete, kedy je najlepší čas ísť sa na ňu pozrieť. Všetko závisí od dažďov, slnka a času výsevu šošovice. Keď som tam bola ja, všetko bolo spomalené, ešte v máji napadol sneh a príroda sa iba prebúdzala, no napriek tomu bolo údolie posiate prvými farebnými kobercami.

Je to neskutočné divadlo matky prírody. Tiene oblakov sa presúvajú po zemi ako tmavé škvrny, keď zrazu slnečné lúče pohladia dovtedy temné vŕšky v pozadí a zmenia ich na jasnozelený impresionistický obraz. Okrem nežne fialkových kvetov pestovanej strukoviny ho tvoria poľné kvety ako maky, nevädze, sedmokrásky, ďatelina, zvončeky, repka, horce, šťaveľ, margaréty, hluchavky..  Farby sa menia počas dňa i mesiaca, podľa toho, čo práve roztvorilo okvetné lístky. Keď Monte Vettore omotal šál, utkaný z hmly, bledoružový odtieň sa zmenil takmer na fialový, čierne mraky dali vyniknúť žltým lánom. V kotline panuje neskutočné ticho, len cikády cvrlikajú a vlasy mi strapatil vietor. Občas sa mi zazdalo, že som úkosom zazrela vílu, ako maku napráva lupienky, no kým som sa otočila, už po nej ostali len rozkolísané kvety... Ako hovorí klasik, romantika jak sviňa.

V mojom osobnom rebríčku je to jedno z najkrajších miest na svete. Celé hodiny som blúdila cestičkami, posedela si s obedom na lúke a vyváľala sa v repke v snahe uloviť čo najlepší záber na horu nado mnou. Až pár stoviek metrov od Castelluccia si človek uvedomí, aká je dedinka zraniteľná, výhražne obkolesená kolom dokola oveľa vyššími vrchmi. Popoludní sa nad kotlinou začali ako supy zbiehať vodou nasosané mraky. V diaľke sa zablyslo a hrom, znásobený dokonalou akustikou, tresol tak, až som nadskočila od ľaku. Nazad na kopec som vyletela rekordnou rýchlosťou, aj keď mi jazyk visel až po kolená.

Ozaj, na jednom vŕšku rastie mapa Talianska...

Už spomínaná šošovica z náhornej plošiny, chránená označením pôvodu, je vraj svetoznáma a najsamlepšia. Vďaka veľkým teplotným rozdielom medzi dňom a nocou je mimoriadne odolná voči škodcom, takže ju netreba hnojiť ani postrekovať. Je teda bio, obsahuje proteíny, vlákninu, minerálne soli, železo, draslík, fosfor, aby sme to zhrnuli, ak ju budete jesť pravidelne, v stovke vás budú musieť dobiť lopatou.  

Nemohla som ju teda neochutnať. Dala som si polievku, prevaľovala ju po podnebí ako vinár nové beaujolais a snažila sa prísť na to, čo je na nej také úžasné. Nebola zlá, ale, pravdupovediac, tá od mojej mamy je ešte trochu chutnejšia. Neviem, či je to tým, že je lepšia kuchárka alebo máme lepšiu šošovicu, v každom prípade, Taliani vedia tú svoju lepšie predať. Alebo možno moje chuťové bunky nie sú dostatočne citlivé na toľkú rafinovanosť?

Tvarohovo-šošovicový koláčik crostata con le lenticchie bol výborný, i keď opäť miniatúrnych rozmerov. Len miestny bylinkový likér ma nenadchol. Chutil ako becherovka, zriedená vodou z kyslých uhoriek, ale keďže mi ho doniesol pán majiteľ osobne ako ospravedlnenie za to, že som na stôl čakala 15 minút,  cítila som sa povinná vypiť ho do dna. Bŕŕŕ... Navyše mi pripomenul cestu do Benátok nevykúreným autobusom, keď sme sa s kamoškou, klepúc kosu, Becherovkou parádne pritrcli...

V okolí sa nachádzajú dve zaujímavé jazierka. Ak máte kondičku, zimnú bundu a správnu obuv, môžete si spraviť asi štvorhodinový výšľap na Monte Vettore. Tam, kúsok od vrcholu, objavíte krištáľovo čisté pleso Lago di Pilato, ktorého tvar pri dostatku vody pripomína okuliare. Povráva sa, že je v ňom pochované telo Piláta Pontského, ktorý odsúdil Ježiša na ukrižovanie. V trinástom storočí boli zase ľudia presvedčení, že je vstupom do pekla a jeho okolie obývajú bosorky a černokňažníci, biskupi preto prísne zakázali výstup na horu.

Ani dnes nie je povolené priblížiť sa k jeho brehu, no z iných dôvodov. V roku 1954 tu profesor Marchesoni objavil vzácneho endemita - ružového kôrovca, dlhého 12 milimetrov, ktorý pláva dozadu, hore bruchom a svoje vajíčka kladie medzi okolité skaly.  

Na severozápad od Castelluccia sa nachádza Stagno rosso, miniatúrna, meter hlboká vodná plocha, pripomínajúca kaluž krvi. Príčinou zvláštneho sfarbenia je oficiálne riasa euglena sanguinea, ale domáci vedia svoje. Keď raz jedna z víl maľovala dúhu, červený lak sa jej vylial na lúku - a rybník bol na svete...

P.S. V októbri 2016 región zasiahlo silné zemetrasenie. Mnohé miesta už nevyzerajú tak, ako na mojich fotografiách. V Norcii spadla časť baziliky a Castelluccio bolo takmer zrovnané so zemou, no miestni obyvatelia sa nevzdávajú a ja verím, že dedinka na vrchu opäť vyrastie...

 

Fotogaléria

Ak sa ti článok páčil, zdieľaj ho aj pre ostatných, ďakujem:-)

Zdieľať na

Hľadaj Akcie a Sviatky