Dostihy v Ascote - Dámsky deň, Royal Ascot - Ladies Day

Chystáte sa do Ascotu? Dámsky deň, Ladies' Day, je spoločenskou udalosťou britskej dostihovej sezóny. Najdôležitejšou súčasťou prísneho dress codu je pokrývka hlavy, čím bláznivejšia, tým lepšie - hoci aj s volským okom, šálkou či motýľmi.

Určite ste videli také tie absurdné pokrývky hlavy: tanier s volským okom a slaninou, kus syra, na ktorý číha myš, misu šišiek či gigantické kvety. A klopkali si prstom po čele, kam to, preboha, tie ženské nosia.

Nuž, ak sa vyberiete na dostihy do Ascotu, klobúk je must, a čím extravagantnejší, tým lepšie. Vždy som túžila zažiť túto udalosť na vlastnej koži…

Keď v roku 1711 kráľovná Anna pri vychádzke v koči neďaleko Windsorského zámku natrafila na rozsiahle rovinaté vresovisko, napadlo jej, že je ako stvorené pre kone, cválajúce plnou rýchlosťou. A keďže ako panovníčka si mohla plniť svoje sny, hneď vydala pokyny na stavbu jazdeckého okruhu. Prvé preteky sa konali už v auguste.

Dnes, o tri storočia neskôr, patrí Royal Ascot k najvýznamnejším dostihom sveta. Trvá päť dní, zúčastňujú sa ho najlepší džokeji a najrýchlejšie kone, no predovšetkým je aristokratickou spoločenskou udalosťou sezóny. Vďačí za to kráľovi Jurajovi IV, ktorý sa v roku 1825 začal aj s celou rodinou na preteky voziť v slávnostnom koči. Sprevádzaný mnohopočetným sprievodom preklusal po dráhe, pozdravil poddaných a odobral sa do lóže. Jeho prítomnosť ešte zvýšila prestíž Ascotu a lákala smotánku, nahodenú do gala. I dnes novinárov viac ako čas víťaza zaujíma, kto mal čo na sebe.

Každý deň sa beží šesť pretekov, všetky majú svoje názvy. Štvrtkový Zlatý pohár je známy ako Ladies' Day, odkedy o ňom akýsi básnik  napísal: ,,Dámsky deň, keď ženy vyzerajú sladko božsky ako anjeli.” Vo štvrtok totiž kone hrajú druhé husle. Štvrtok je o nás, dievčatách, o móde, o krásnych šatách a klobúkoch, ktoré sú absolútne najdôležitejšou súčasťou prísneho dress codu: Dress to impress.

A tak som sa vybrala na nákupy.

Neviem, ako vy, ale ja som klobúk zháňala po prvýkrát. Pre tieto účely by mal byť čo najväčší a najabsurdnejší. Sofistikovaný, elegantný, ale kričiaci do diaľky.

Najradšej by som si bola kúpila nejaký od geniálneho Philipa Treacyho, ,,bláznivého klobučníka”, ktorý robí úchvatné veci (nájdite si niekde jeho džungľovú kolekciu). Keď som však uvidela cenu ako za stredne veľké lietadlo, presunula som sa do obchodov pre obyčajných smrteľníkov. Ale nesťažujem sa, vyberať si klobúk v Londýne je úžasný zážitok.

Už preto, že obchodné domy sú skvele zásobené a tušia, že ak žena ide na akciu, potrebuje nielen šaty, ale aj s nimi dokonale ladiace sako alebo svetrík, klobúk, bižutériu, kabelku a topánky. Nemusíte obliezať stoosemdesiat butikov, všetko nájdete na jednom mieste. Radosť nakupovať! Vyskúšala som klobúk decentne modrý, krikľavý oranžovo-ružový, ozrutný čierny, miniatúrny bledomodrý… a napokon sa rozhodla pre belavý fascinátor s pierkami a kvetinkami. Zabalili mi ho do ooobrovskej okrúhlej škatule ako na bubon, síce som sa s ním potom hodinu trepala na druhý koniec mesta, ale cítila som sa hrdo a nadšene ako Julia Roberts v Pretty woman. Len na vysvetlenie - fascinátor je vlastne čelenka a na nej je ,,nainštalovaný“ miniklobúčik, kvet alebo hocičo iné.

(Druhý rok som sa rozhodla spropagovať Slovensko a vytvoriť si pokrývku hlavy s bratislavským UFO mostom, ale keďže som nezohnala maketu mostu, napokon som skončila pri motýľoch. Keby niekto vedel o makete… dajte vedieť).

Rozhodli sme sa pre výlet, organizovaný cestovnou kanceláriou. Keď sme prišli na miesto zrazu, nábrežie Temže bolo obsypané ženami všetkých vekových kategórií vo veselých, farebných šatách a klobúkoch. Obzerali konkurenciu, chválili, čo sa im páčilo, bavili sa a robili si selfíčka. Síce sa hovorí, že Angličania sú chladni, ale neviem, kto to vymyslel. Baby sú spontánne, priateľské, už sa mi neraz stalo, že mi len tak uprostred londýnskej ulice vystrúhali poklonu kvôli outfitu či farbe vlasov.

Vyrazili sme o pol desiatej. Do Ascotu je to síce len 50 kilometrov, ale kvôli zápcham cesta trvala hodinu a pol. Vôbec nám to neprekážalo, cestovka sľúbila ,,bublinky” a slovo dodržala. Len čo sme sa dostali na diaľnicu, sprievodkyňa začala otvárať fľaše šampanského a štedro nám nalievala. A nešetrila, dolievala a dolievala, kým sme vo veselej nálade nedorazili na parkovaciu plochu na obrovskej lúke, kde stálo množstvo autobusov.

Ich osadenstvo už piknikovalo všade naokolo. Keď zábava, tak poriadna, predsa nepôjdeme na dostihy hladní a smädní. Pod veľkým stanom boli rozložené stoly, prehýbajúce sa pod jedlom slaným i sladkým, každý si mohol nabrať, koľko chcel. Usadili sme sa na deke na tráve, opaľovali, jedli a popíjali – sprievodca, vidiac tri baby, len žmurkol a nechal nám celú fľašu. Môj názor na služby, poskytované anglickou cestovkou PP Travel, sa ešte zlepšil.

Našli sa aj páni v cylindroch, ale väčšinou okolo nás posedávali ženy. Pre mnohé to zjavne nebola žiadna výnimočná udalosť, spravili si jednu spoločnú fotku, a to bolo všetko, potom sa už venovali len zábave. Kamošky si proste prišli užiť deň. Niektoré skupinky boli dokonale zladené a keď sa s nimi niekto chcel odfotiť, natešene mu pózovali. Videli sme baby, ktorých klobúk len spĺňal pravidlá, i baby, ktoré chceli vyniknúť alebo šokovať. Medzi dvoma dúškami šampáňa sme sa navzájom zahŕňali komplimentmi, čudovali, obzerali a obdivovali.

O pol druhej sme sa vybrali do areálu, aby sme si pozreli príchod kráľovnej.

Za hlavnou bránou sa dav rozdelil. Na Striebornej tribúne (Silver ring) panuje neformálna atmosféra, neobmedzená žiadnymi predpismi, týkajúcimi sa odevu. Návštevníci si môžu so sebou vziať piknikové koše i alkohol.

My sme mali miesta na tribúne Grandstand, kde je to trochu viac hoch a kde treba dodržať prísny dress code:

- klobúk alebo fascinátor sú povinné po celý čas

- šaty bez ramienok a priesvitné šaty alebo top na ramienkach nie sú povolené

- nohavice musia byť dlhé, top k nim musí spĺňať hore uvedené podmienky

- saká a šály sú povolené, ale šaty pod nimi musia i tak spĺňať hore uvedené pravidlá

- pás musí byť zahalený, krátke nohavice nie sú povolené

- páni musia mať oblek s košeľou a kravatou

Pravdupovediac, cestou sme zaznamenali niekoľko vážnych porušení dress codu. Ja som mala na sebe tenké mušelínové šaty a pod nimi, samozrejme, nepriesvitné spodné, no i tak som mala trochu obavy, že ma pošlú prezliecť. Ale všimli sme si veľa báb v šatách bez ramienok, i jednu, ktorá mala také mini, že jej takmer bolo vidno nohavičky. Možno to napokon nejako prísne nekontrolujú, lebo vedia, že väčšina ľudí to – a rada – dodržuje. Hlavný je asi ten klobúk! Čiže pokojne holý zadok - ale ak máte pokrývku hlavy, prejdete. Jedna stará pani mala gate ako na pláž, široké, strakaté, pľandavé a k ním slamák, na ktorý si prišpendlila dva otrasné motýle – a pustili ju! Prešli aj dvaja transvestiti, ktorí mali širokánske rameniská a svalnaté nožiská – ale ich šatičky a fascinátory dokonale odpovedali nariadeniu.

O druhej z neďalekého Windsoru dofrčala na koči kráľovná aj s ďalšími členmi kráľovskej rodiny a za aplauzu poddaných sa odobrala do svojej lóže. Dostihy sa mohli začať.

Všetky moje informácie o tomto športe pochádzajú z kníh Dicka Francisa. Nepoznala som súťažiace kone, nevedela som nič o jazdcoch a brala som to celé skôr ako podružnú súčasť klobúkovej prehliadky, no atmosféra ma vtiahla do seba. Blížiace sa kone priam zelektrizovali publikum, žasnúc som sledovala, ako to inak pokojní Angličania prežívali. Kričali, skákali, povzbudzovali a keď ich favorit prebehol cieľom ako prvý, objímali sa a jasali od šťastia. Nemyslím si, že vyhrali milióny, proste sa prišli baviť a bavili sa.

Dostihy sa konajú každú polhodinu, takže sme mali dosť času poobzerať sa okolo. Mnohé baby to už vzdali, odhodili topánky na zabijáckych podpätkoch a behali po tráve bosé. Boli to milé kontrasty, kočka sediaca na schodoch v dokonalom outfite, ale s čiernymi pätami, pri nohách pohodené sandále a prázdny pohár od vína. A vedľa dvaja dokonalí gentlemani v cylindroch, sediaci, akoby prehltli pravítko, s nôžkou cez nôžku, čítali si noviny Financial Times.

V budove za nami boli bary a reštaurácie, na horné poschodie viedli pohyblivé schody, strážené livrejovanými zamestnancami. Tu sa nachádza Royal ring, Kráľovská tribúna, kam sme nemali prístup. Okrem panovníčky sa v týchto končinách pohybujú len vyvolení:

Kto žiada na špeciálnom úrade o možnosť pobývať v horných kruhoch, musí byť navrhnutý niekým, kto je členom Royal ringu aspoň štyri roky. Ani to mu však nezaistí členstvo automaticky, každý prípad sa posudzuje osobitne, preverujú váš rodokmeň do desiateho kolena. Do roku 1955 bol vstup zakázaný rozvedeným a dodnes nie je povolený nikomu so zápisom v trestnom registri a ľuďom, ktorí zbankrotovali.

Aj fixní členovia Royal ringu však musia čakať na pozvánku od kráľovnej, na základe ktorej si môžu požiadať o vstup. Dress code je ešte prísnejší, nevhodne oblečení môžu byť požiadaní, aby opustili priestor. Existuje množstvo ďalších (zábavných) odporúčaní, ako sa chovať, aby vás nemali za sedláka:

-     ak vám niekoho predstavia, nehovorte Teší ma. Neviete, o koho ide, a tak vás to nemôže naozaj tešiť.

-    nikdy nebozkávajte  ľudí, čo nepoznáte. Vyššia spoločnosť si dáva jeden božtek, ale nikdy nie neznámym

-     nepoužívajte slovo ,,toilets“ , ale ,,lavatory“ (v slovenčine by to asi znelo: Nie ,,záchody“, ale ,,toalety“)

-     Nikdy sa nerozprávajte o peniazoch, ani ničom, čo sa s nimi spája (ako práca)

-     Nepoužívajte slovo ,,Pardon?“, ak ste nerozumeli, spýtajte sa ,,Sorry?“. Pardon je vraj slovo horšie ako ,,f**k“.

Toto si stačí zapamätať a môžete si byť istí, že v Royal ringu neutŕžite hanbu, keby ste sa doň nejakou neuveriteľnou náhodou dostali.

Na trávniku za hlavnou budovou je priestor, kde dekorujú víťazov, ale aj ďalšie bary a reštaurácie, aby nik nemusel dlho čakať na šampanské (počas štyroch dní sa vypije viac ako 50 000 fliaš).

Kúsok od vchodu postávajú fotografi a kameramani, tu sa promenujú baby, túžiace zjaviť sa v médiách. Profesionálne klobučníčky, chtivé reklamy, ruské silikónky, odhodlané ukázať svetu, že na to majú, televízne celebrity a výstredné čudáčky. Fotografie ich divokých outfitov potom obletia svet. Jednu kočku som už poznala z internetu, mala som chuť pozdraviť ju ako starú známu. Ani teraz nesklamala, mala na hlave mohutnú košatú konštrukciu, ovešanú čipkou, vyzerala ako jeleň, čo prebehol záclonou.

Posledné dostihy sa konali o pol šiestej a my sme sa rozhodli staviť si. Bookmakers, osoby, prijímajúce stávky, majú svoje miniatúrne stánky všade naokolo, každý má svoju vlastnú svetelnú tabuľu s menami koní a rukami mu neustále prechádzajú guče peňazí.

Najmenšia možná stávka sú dve 2 libry. Nemali sme ani šajnu, ako to funguje (a nebol čas vypytovať sa, musela som sa spoľahnúť na svoje vedomosti z kníh Dicka Francisa), vybrala som si z ponuky to najsympatickejšie meno – Venezia. No, dobehla som štvrtá... na papieriku, čo mi ujo dal, bolo napísané, koľko by som dostala, keby kôň vyhral – vychádzalo to na štyri libry. Kamoška si vybrala voľajakého loosera, ten keby bol vyhral, tak dostane 25 libier, ale bol fakt looser, lebo ani nedobehol.

Bodkou za príjemne stráveným dňom je tradičné záverečné spievanie s kapelou. Aj my sme dostali spevníky s textami a pridali sa k davu na trávniku. Spievali sa samé známe piesne, aj Beatles, nemali sme žiadny problém zapojiť sa. Mnohí boli mierne pripití, mávali zástavkami, vyspevovali a všetkým bolo fajn. S babami v klobúkoch sme sa na seba opäť navzájom usmievali a strúhali si komplimenty... no proste, Ascot bol ešte lepší, ako som čakala! Zážitok na celý život.

Malá pikoška: V živote som sa vo Veľkej Británii s nikým nezoznámila len tak na ulici. Teraz som konečne zistila, na čo letia Angličania! Slováka zbalíte na minisukňu, Talianov na blond vlasy a Angličanov na zaujímavý klobúk. Po návrate, kráčajúc do hotela, nám Londýn ležal pri nohách, muži sa za nami ťahali ako žuvačka a prihovárali sa nám zásadne komentármi a otázkami, týkajúcimi sa pokrývok hlavy. Takže, dámy, ak mate záujem o Angličana, nahoďte klobúk a zbalíte, čo len chcete!

Ak sa ti článok páčil, zdieľaj ho aj pre ostatných, ďakujem:-)