Cigánska púť

Destinácia

Les Saintes-Maries-de-la-Mer

Francúzsko

Obdobie

Máj

Trvanie

2 Dni

Cigánska púť, Le Pèlerinage des Gitans

Uprostred bažín Camargue, na brehu mora, sa nachádza ospalé mestečko Les Saintes-Maries-de-la-Mer. Každý rok v máji sa tu schádzajú tisícky Rómov z celého sveta, aby sa poklonili svojej patrónke, svätej Sáre

Prírodná oblasť Camargue, nachádzajúca sa v Provensalsku, má tvar trojuholníka – na severe ho ohraničuje mesto Arles, na východe rameno Veľká Rhôna a na západe Malá. Juh uzaviera Stredozemné more.

Je to zvláštny kraj, celý na vode, slanej i sladkej. Jazerá, rybníky, bažiny a soľné lagúny tvoria na mape pestrú mozaiku modrých škvŕn. Na mnohých miestach je more ohradené do nádrží, na okrajoch ktorých sa hromadí soľ a vytvára biele zátarasy. Keď na ne prudko narazia vlny, kusy soli poletujú vo vetre ako snehové vločky... Riečna delta je domovom viac ako 400 druhov vtákov, na odpočinok ju využívajú i kŕdle, migrujúce na zimu do Afriky.

Obyvatelia žijú tak ako pred sto rokmi, pestujú ryžu, chovajú býky a jazdia na koňoch. Francúzski kovboji, gardians, nosia klobúky, menžestráky a vysoké čižmy a keď vám na ranči predvádzajú, ako zaháňajú stáda, pripadáte si ako na Divokom západe.

Uprostred bažín, na brehu mora, sa nachádza nenápadné, pokojné mestečko Les Saintes-Maries-de-la-Mer, ktoré sa preslávilo vďaka cigánskej púti. Každý rok 24. a 25. mája sa tu schádzajú tisícky Rómov z celého sveta, aby sa poklonili svojej patrónke, svätej Sáre.

Podľa katolíckej verzie tri Márie - Magdaléna, Jacobé a Salomé ako prvé odhalili prázdny hrob Ježiša a priniesli správu o jeho zmŕtvychvstaní. Tak, ako ostatní nasledovníci jeho učenia, boli prenasledované a vyhnané zo Svätej zeme. Podarilo sa im ujsť aj s čiernou egyptskou slúžkou Sárou a prozreteľnosť viedla ich loď bezpečne až na breh južného Francúzska, k pevnosti zvanej Oppidum-Râ. Neskôr bolo miesto známe ako Notre-Dame-de-Ratis (Naša pani z lode), potom Notre-Dame-de-la-Mer (Naša pani z mora) a od roku 1838 je to Les Saintes-Maries-de-la-Mer, Sväté Márie z mora.

Podľa rómskej verzie Sára la Kali žila v Camargue a jedného dňa zbadala blížiaci sa čln. Keď sa na rozbúrenom mori prevrátil, vbehla do mora, rozprestrela na vode svoj plášť a Márie zachránila. Po tom, ako ju pokrstili, šírila ďalej medzi ľuďmi dobro a kresťanstvo. Vatikán však Sáru za svätú nikdy neuznal.

Už na zastávke v Arles som pochopila, že ide do tuhého. Spolu so mnou do autobusu nastúpila skupinka, ktorá sa roztiahla po celom dopravnom prostriedku, vrieskala po sebe z jedného konca na druhý a páchla ako sto čertov. Deti sa hengali na tyčiach ako Tarzani alebo sa naháňali, akokoľvek sa to zdá v neveľkom vozidle nemožné. Šofér vyzeral veľmi nenadšene a situáciu kontroloval znepokojenými pohľadmi do spätného zrkadla.

Moja susedka, obyvateľka Les Saintes-Maries-de-la-Mer, vidiac, že k skupinke zjavne nepatrím, sa ku mne naklonila a šepla, že si nemám brať von nič cenné, žiadne peniaze ani doklady. ,,Aj za bieleho dňa kradnú ako straky,“ dodala a ukázala mi, ako ukryť mobil pod tričko. Hrklo vo mne. ,,A v žiadnom prípade nechoď von večer sama,“ vystríhala ma ešte na záver, ,,majú nože a používajú ich. Každý rok tu niekoho zapichnú...“

Začala som sa báť.

Hoci bol ešte len štvrtok a sviatok sa konal v sobotu, cesta bola taká zatarasená prívesmi, že autobus sa nedostal až do centra a šofér celý šťastný otvoril dvere a zbavil sa nás.

Stovky bielych škatúľ dookola husto lemovali celú dedinu a zvláštne kontrastovali s volavkami, postávajúcimi v močarinách v pozadí. Karavány stáli všade, nielen v kempingu, ale aj v uliciach, kde zrejme inokedy parkujú autá. Niektoré boli luxusné, no kočovnícky štýl života sa veľmi nezmenil. Mnohí mali o vozy priviazaných psov. Ženy vyvárali vonku, uprostred rozvešanej bielizne a keďže obydlia neboli napojené na kanalizáciu, kúsok od nich si muži pokojne uľavovali na trávnik. Intenzívny odér moču sa ostro prelínal s vôňou večere. Klobúk dole pred domácimi, že vydržia takúto inváziu.

Aj v hoteli ma varovali, aby som si nebrala peniaze a nevracala sa za tmy, a tak som zamkla peňaženku do trezoru, strčila si päťeurovku do puzdra na fotoaparát a vyrazila.

Títo turisti asi veľa peňazí neprinesú, už za prvým rohom na mňa vyskočila s natrčenou dlaňou pani, čo vyzerala ako storočný Indián. Z jednej reštaurácie som začula známe džamóre, pred druhou vyhrávala skupinka huslistov. Na námestíčku pred kostolom bolo rušno, ženy posedávali na schodoch a trkotali, deti sa hemžili a muži popíjali. Uvedomila som si, že na Slovensku si pri pohľade na spoluobčanov automaticky chytáme kabelky... a tak som puzdro s päťeurovkou pre istotu strčila pod baloniak. Vyzerala som ako tehotná a dúfala,  že budúcu matku budú rešpektovať. Ale inak sa večer niesol v relatívne pokojnom duchu.

V piatok ráno Rómov ešte pribudlo. Prišli najmä z Francúzska, Španielska, Nemecka, Talianska, ale aj z rôznych kútov Balkánu, Maďarska a Slovenska. Púť je príležitosť stretnúť sa s rodinou i priateľmi z celého sveta. Na takú pestrú zmes ľudí len tak nenatrafíte. Videla som ženy, nádherné a divoké ako Carmen. Ale aj babizne, čo výzorom i hlasom pripomínali muža. Zdvorilé, usmiate babičky i drzé matky piatich detí, ktoré sa bezohľadne strkali a predbiehali. Typických dežov v klobúku a neoholených vajdov. Deti v náručiach, kočíkoch i behajúce okolo. Ľudí so skleneným okom, zubami čiernymi i riedkymi ako noty na bubon. Čistých, upravených, aj špinavých ako svine. Tmavých i bledých. Arogantných i takých, čo do mňa drgli pri fotení, a potom sa päť minút ospravedlňovali. Všetci sa nedajú hodiť do jedného vreca...

Baby sa nosili v kvetinových kombinézach a dlhých sukniach, najmä jasnozelených a ružových. Ako som si všimla na trhu k tejto príležitosti, čím krikľavejšie, tým lepšie. No trendom leta boli bundičky, pošité štrasom, čo vyzerali ako župan. Pánski elegáni chodili v polyesterových ,,Adidas” vetrovkách.

Niektorí na mňa zazerali, iní odo mňa chceli peniaze. Ženy sa mi snažili vnútiť odznaky so Sárou. Jedna s nenávistným pohľadom, páchnuca mesačným potom, bola odporne neodbytná. Vrhla sa po mne zakaždým, keď som šla okolo, ťahala ma za ruku, túžiac vyveštiť mi budúcnosť a zinkasovať dáke bubáčiky. Jej šušlavému akcentu som nerozumela, no keď som sa vzoprela, podľa tónu som usúdila, že ma prekliala minimálne do desiateho kolena.

Hlavnou atrakciou dediny je kostol Notre-Dame-de-la-Mer, Našej pani z mora, ukrývajúci vzácne relikvie. Pripomína pevnosť, lebo v stredoveku bol vybudovaný tak, aby poskytoval i ochranu proti pirátom. Nad vchodom ho zdobí originálny kríž Camargue, zložený z troch symbolov: kríž predstavuje vieru, kotva nádej a srdce lásku.

V hlavnej lodi naľavo je vo výklenku upevnená modrá drevená loďka s dvoma Máriami, obložená kvetmi. Mimochodom, obvykle sú zobrazované len dve, Jacobé a Salomé, považované za Ježišove tety, sestry jeho matky.

Čierna Sára sa nachádza v krypte pod oltárom. Zišla som dole po schodíkoch. Po oboch stranách horeli stovky sviečok, až ma ovalilo dusno. Vôňa vosku bola zadúšajúca. Keď si moje oči privykli na šero, konečne som na konci vpravo zazrela cigánsku patrónku. Maľovaná soška je asi meter vysoká, ale vďaka stojanu mala hlavu vo výške človeka. Keďže pri záchrane Márií prišla o zvrchník, návštevníci jej nosia plášte a priväzujú ich na ňu. Na jej ramenách pribúdala vrstva na vrstvou, už ich bolo vyše päťdesiat, takže sa úplne strácala pod nánosom drahocenných látok. Bola taká zababušená, že z tej masy trčali len oči a na hlave sa jej trblietal nádherný štrasový diadém.

Cigáni postupne prichádzali, rodiny, mladé kočky, staré babky, ale aj svalnatí, potetovaní muži, ovešaní retiazkami - všetci v úcte rovnako sklonili hlavu pred vyobliekanou soškou... Zapaľovali sviečky, klaňali sa svojej čiernej madone, hladili ju a bozkávali lem jej šiat. Na chvíľu si do plášťov zaborili hlavu, postáli a poplakali... Ba i malé deti v mihotavom svetle akosi podvedome stíchli a keď boli zdvihnuté, poslušne vlepili bozk pre šťastie na Sárine čelo.

Na záver sa nezabudli odfotiť a bez problémov nechali fotiť aj prizerajúcich sa.

Podvečer sa hralo a spievalo v celom mestečku. Mnohí muži si so sebou nosili gitary a kedykoľvek to na nich došlo, spustili hoci aj uprostred ulice. Počula som španielčinu, francúzštinu, rómštinu, ale jazyk nebol bariérou. Keď si dvaja chceli spolu zahrať, vždy sa našiel spôsob. Jeden predviedol akordy a druhý sa ich učil vytlieskať, neskôr vybrnkať. Takto sa šíri a obohacuje cigánska kultúra...

Najviac sa mi páčila rumunská kapela, ktorá poctivo makala celý deň. Harmonikár počas celého muzicírovania flegmaticky fajčil, huslista si medzi piesňami uhýnal z ploskačky a gitarista balil babu, ale ich hudbe sa nedalo nič vytknúť, hrali so srdcom a roztancovali celé námestie.

Ráno bolo všade čisto, teraz tu panoval neskutočný bordel, po zemi sa váľali odpadky, videla som, ako chlapi dopili pivo a šľahli plechovky na zem i napriek množstvu košov okolo. Les Saintes-Maries-de-la-Mer si zrejme po ich odtiahnutí bude musieť najať čatu upratovačov!

V sobotu ráno som náhodou stretla štáb slovenskej televízie, ubytovaný v kempingu. Muži boli mierne zaskočení varovaním strážnika pri vstupe: ,,Tamto sú dobrí cigáni a tamto zlí, čmajznú všetko, čo nie je priklincované. Všetko si pozamykajte, nič nenechajte vonku!“

O desiatej sa v preplnenom kostole, do ktorého sa vstupovalo za veselej cigánskej piesne, konala prvá omša, reproduktormi prenášaná von, aby ju mohli počúvať i tí, ktorým sa neušlo miesto.

No dôležitejšia je popoludňajšia, ktorej súčasťou je Cérémonie de la Descente des Châsses, slávnostné Snímanie relikvií. Na pokyn farára sa otvorili nenápadné dvierka hornej kaplnky takmer v strope. Nádherne pomaľovaná truhlica, v ktorej sú uskladnené kosti Márie Salomé a Márie Jacobé, sa pomaličky začala spúšťať dole. Laná, na ktorých ju odvíjali, zdobili darované kytice. Za spevu a výkrikov z plného hrdla ,,Nech žijú sväté Márie! Nech žije svätá Sára!“ tabernákulum so vzácnymi ostatkami klesalo, až pristálo na oltári, kde ostalo dva dni ako pripomienka svätej prítomnosti.

Tunajšia púť sa podľa niektorých prameňov koná od roku 1448, no cigánska procesia k nej pribudla až v roku 1935. I Rómovia túžili uctiť si svoju patrónku.

Po omši, za neustáleho hlaholu zvonov, Sáru na nosidlách vyniesli von mladíci, patrične hrdí na svoju úlohu a sprievod vyrazil. Na čele kráčali muži s kvetinovými krížmi, potom si ako čestná stráž razili cestu davom gardians na koňoch. Za nimi pestrá zmes počerných ľudí – invalidi, muzikanti, matky s deťmi, babičky, až napokon Sára v bielom. Mala na sebe už takú hromadu plášťov, že vyzerala ako Golem, hore jej sotva trčali oči; a cestou jej ešte pribudol zlatý. Štrasová korunka hádzala odlesky na všetky strany, keď sa čierna patrónka, kníšuca sa nad ľudskou masou, pomaly blížila k moru. Jej návrat a rituálne kúpanie majú pripomenúť záchranu Márií, ktoré budú takto putovať na druhý deň.

Kamenné móla i celá pláž boli obsypané ľuďmi. Mnohí kvôli dobrému výhľadu naskákali do ľadovej vody a čakali na divadlo, hoci drkotali zubami.

Do mora najprv zišli kovboji na koňoch, rozostavili sa a čakali na Sáru. Myslela som, že ju aspoň symbolicky omyjú, ako sa všade píše, no v skutočnosti muži s nosidlami len vošli do vody, otočili sa a inou cestou sa vydali nazad do kostola.

Hneď pri pláži parkovali dve krásne pomaľované maringotky. Jednu obývala mladučká Marie Lou z Normandie, pripomínajúca Claudiu Cardinale. Bola ako z iného sveta. Ochotne nám pózovala, čudujúc sa, čo na tom máme, ale zároveň ju to tešilo, bola prirodzená, akoby za sebou mala dlhoročnú kariéru modelky. Starší pán zo susedného prívesu si práve hľadal ženu, ako sme sa dočítali na inzeráte, nalepenom naboku a určite si dáku nájde, maringotka na baby pôsobila ako magnet, fotili sa s ním všetky turistky.

Čierna Sára sa vrátila na svoje miesto a oslavy sa začali. Ďalší a ďalší schádzali do ponurej krypty, zapaľovali sviečky a modlili sa, nedýchateľný vzduch sa chvel od horúčavy. Dievčine, v najbližších dňoch očakávajúcej narodenie potomka, to neprekážalo, zažala svetielko a dlho si pri ňom niečo šepotala. Babička prišla s vnúčatami, pridali Sáre plášť a koráliky.

Návšteva pútnického miesta je príležitosťou na pokrstenie detí, ale aj na kultúrnu výmenu a žúrovanie. Niet divu, že Les Saintes-Maries-de-la-Mer býva nazývané i hlavným mestom Cigánov. Večer sa na každom rohu hralo, žobralo alebo tancovalo.

Andalúzanky s cigaretou v ústach ležérne krepčili to svoje flamenco, Katalánky predviedli jeho elegantnejšiu verziu aj s natriasaním poprsia. Bulhari sa vybúrili vášnivým tangom. Francúz so zlatou náušnicou vsadil na voľný štýl a divoké skoky. Maďarskí Rómovia zahrali ohnivú kalinku, Rumuni akoby súťažili, kto skôr rozpíli husle.

A niektorí nepotrebovali ani nástroje. Španielom stačia ruky a chrapľák. Náhodné stretnutie na ulici a už aj začnú vytlieskavať rytmus a pustia sa do spevu. Hlas majú drapľavejší ako ja po zápale priedušiek a napriek tomu pieseň znie úžasne. Jeden mohutný Róm takmer bez zubov, v príšerných teplákoch, sa zrazu so zavretými očami pustil do kvílenia. Spieval, akoby mu bez narkózy rezali slepé črevo, plakal, zavýjal, chrčal, až som mala zimomriavky... ten hlas ťahal snáď až z päty. Hviezdou večera bol ale Francúz Jean-Claude Mounin Vila (v bielom tričku) zo skupiny Chico the Gypsies. Keď dal prvú baladu, hneď bolo jasné, prečo. Spieval absolútne božsky, hlasom drsnejším ako brúsny papier, srdcom boľavejším ako čerstvá rana, akoby mu práve vyvraždili celú rodinu...

Občas ani nebolo jasné, kto je Cigán a kto turista. Nebolo nás veľa, no niektorí si to prišli užiť ako karneval, obliekli sa do pestrofarebných hábov a snažili sa tancovať na temperamentné melódie. Niektorým to šlo lepšie a iným zle. (Spomenula som si na Sisu Sklovskú – toto by bolo presne pre ňu!) Videla som i okatú Japonečku, ako tešila v dlhej sukni a šatke... Však ani ja som neodolala hojdavým, cengavým náušniciam z mačacieho zlata.

Veľmi sa mi páčil divoký tanec talianskych Cigánov; výbojný, agresívny, chvíľami ako zvádzanie, potom ako bitka. Tancovali v miešaných pároch, ale aj ženy so ženami, muži s mužmi a deťmi. Šlo sa doprava, doľava, jeden cúval, druhý ho nasledoval, hrozne rýchlo sa roztočili, potom si navzájom zasekli nohu o nohu a prudko sa rozkrútili, pričom si stále klepkali kastanetami, rytmus jak sviňa, po skončení z nich tieklo. Hrala k tomu flauta, tamburíny a čosi ako kružidlo, ktorého ramenami sa búcha jedným o druhé. Celkom ma sklamalo, keď napokon vysvitlo, že sú to obyčajní Taliani, ktorí sa prišli zabaviť a predviesť svoj typický neapolský, pôvodne iniciačný erotický mužský tanec tammurriata.

Bujaré pouličné oslavy trvali do rána...

V nedeľu ráno bolo vidieť, že časť karavánov odtiahla, dedina bola prázdnejšia a veru aj čistejšia.

Tento deň patrí Máriám. Lodičku so sväticami už deň vopred sňali zo steny a položili doprostred kostola, aby sa jej ľudia mohli pokloniť a dotknúť.

Po slávnostnej rannej omši ju vyniesli von a procesia sa začala. Na čele kráčal biskup, za ním vyobliekaní gardians a muži s krížmi, nasledovali lokálni katolíci v krásnych arleských krojoch. Tie ženské pozostávajú z dlhých šiat, cez živôtik je prehodená čipková šatka, zopnutá sponou a vlasy sú vyčesané do masívneho drdola, do ktorého je zapletený čepček, pripomínajúci buď lodičku alebo pohár (berte to ako amatérsky popis). K tomu látková kabelka, pohojdávajúca sa na páse a čipkový slnečník.

Rómov ubudlo, ide skôr o sviatok katolíkov. Sprievod uzavierali Márie, ich zlaté svätožiary sa trblietali doďaleka.

Kovboji opäť na koňoch vošli do mora a ceremónia sa opakovala ako deň predtým. Svätice sa symbolicky vynorili z vody a priniesli znovuobrodenie viery, vítali ich výkriky a prevolávanie na slávu. Kým sa vracali do kostola, biskup žehnal ľudí na uliciach a veselo s nimi debatil.

Súčasťou slávnostnej omše o pol štvrtej bola Cérémonie de la Remontée des Châsses, Vyťahovanie relikvií. Pomaľovaná truhla, obsahujúca kosti Márií, ktoré kedysi našli pod kostolom, ležala stále na oltári, spútaná s hornou kaplnkou lanami ako pupočnou šnúrou. Ľudia na ňu prikladali dlane, dúfajúc, že čosi pocítia, opretí čelom o drevo rozjímali a plakali.

I počas omše bola truhlica stále prístupná každému, kto túžil dotknúť sa jej. Pred oltárom sa vytvoril dlhý rad, kostol bol nabitý na prasknutie. Kým katolíci vytiahli na akciu slávnostné obleky a kroje, Cigáni mali na sebe to, čo stále: tričko s marihuanovým listom i s nápisom Manchester United, tigrí overal, županovité bundy so štrasom, teplákové súpravy i tielka a kraťasy. Ale nič sa nedialo, totálna tolerancia, nechali nás všetkých aj fotiť. A či už v kroji alebo teplákoch, všetci sa modlili a spievali z hĺbky duše...

Počas omše dal farár povel a relikviár, niektorými objímaný do poslednej chvíle, sa vďaka kladke začal dvíhať. Šlo to pomaličky, pretože z navíjajúcich sa lán zároveň odopínali kytice. Spievala sa pieseň, prerušovaná výkrikmi: ,,Nech žijú sväté Márie! Nech žije Sára!“, truhlica pozvoľna stúpala vyššie a vyššie, až ju vytiahli celkom hore a ona zase na rok zmizla v kaplnke... Pôsobivé.

Kytice boli z umelých kvetov a po omši ich vracali darcom, ktorí veria, že počas dvoch dní snáď načerpali niečo z magickej sily relikviáru. Mnohí ešte zišli naposledy do krypty rozlúčiť sa a zapáliť poslednú sviečku...

V pondelok bolo mesto ako vymreté, v uliciach panovalo zvláštne ticho. Skoro všetky prívesy odtiahli a namiesto nich nastúpila upratovacia čata, ktorá umývala chodníky, čistila pláž, zbierala odpadky. Na mieste ,,krikľavého“ trhu sa konal obyčajný, so šunkami, syrmi, ovocím a zeleninou. Les Saintes-Maries-de-la-Mer sa opäť na rok zmenilo na rozkošné ospalé mestečko s krivolakými uličkami a obchodíkmi, ponúkajúcimi lokálne výrobky ako soľ a ryžu, ale aj zlaté kríže a sošky Sáry.

Ak sa ti článok páčil, zdieľaj ho aj pre ostatných, ďakujem:-)

Zdieľať na

Hľadaj Akcie a Sviatky