Sviatok zemiakov ,,Bonnotte”, La fête de la Bonnotte

Na ostrove môžete ochutnať najdrahšie zemiaky na svete, prejsť sa po ceste, ktorá dvakrát denne mizne pod morom, navštíviť skleník s motýľmi i nakúpiť v tržnici krevety, ktoré sa metajú ako kapry, vytiahnuté z vane      

Kedysi dávno, letiac z Portugalska, zazrela som dole ostrov, čo vyzeral ako kométa, ťahajúca za sebou chvost. Doma som ho našla na mape a zistila, že sa volá Noirmoutier. Chápete to?! Zo zemepisu som mala jednotku, no napriek tomu som o ňom v živote nepočula… A keď som si o ešte prečítala, čím všetkým sa pýši, bolo mi jasné, že jedného dňa ho navštívim.

Ostrov leží pri atlantickom pobreží Francúzska, v Biskajskom zálive, asi hodinu od Nantes. Cesta po pevnine je samá rovina, pripomína Holandsko – kanály, mláky, lúky a množstvo pasúcich sa kráv. Nečudo, že oblasť je známa mliečnymi výrobkami, najmä maslom – v jeho konzumácii sú Francúzi prví na svete, ročne ho zjedia osem kíl na osobu. Náhodou som o tom zachytila dokument v televízii - predstavte si, že firmy vymýšľajú neustále nové chute (s pomarančmi, brusnicami) a testujú ich na dobrovoľníkoch, ktorí sediac pred počítačom, dostanú natretý chlieb a hneď hodnotia chuť, farbu i konzistenciu masla...

Noirmoutier má desaťtisíc obyvateľov, je dlhý dvadsať kilometrov a široký od 500 metrov do dvanásť kilometrov. Od roku 1971 je so súšou spojený mostom, ktorí privítali hlavne francúzski turisti – neviem, čím to je, ale na ostrovy v Atlantiku chodia najmä domáci. Najväčším sídlom je milé mestečko Noirmoutier-en-l'Île s prevažne bielymi domami. K atmosfére prispievajú i poštové schránky, pomaľované čajkami či olepené mušľami a čísla ulíc na kvetinkových kachličkách. Haha, a zjavne tu majú aj zmysel pre humor, pomyslela som si, hľadiac na tabuľku na jedných dverách: ,,Attention, chien bizarre!“ (Pozor, čudný pes!)

V hoteli som vyfasovala rozvrh prílivu a odlivu, ako je zvykom v týchto končinách (keď sa totiž more stiahne o pol kilometra, prístavy sú nepoužiteľné a výlet loďou sa nekoná.). A bez pýtania aj zoznam reštaurácií, lebo ostrov je i vyhlásenou destináciou gurmánov – chovajú tu ustrice a pestujú najdrahšie zemiaky sveta. (O nich neskôr – áno, ochutnala som!)

Najprv som sa však ako typický suchozemec vybrala pozrieť oceán, šumiaci kdesi za lesom Bois du Chaize (nečíta sa šajze, ale šéz). Prekvapilo ma, že hustý borovicový porast ukrýva za plotmi a stromami vilky, vily a viliská, všetko v staršom štýle, no žiadne lacnoty, asi letné sídla pracháčov z Nantes. Každá má svoje meno hrdo vypísané na priečelí – Ermitage, Mimosa... Najkrajší bol starý dom s tyrkysovými okenicami, pred ktorým si mládež robila grilovačku.

Okolité pláže sú malé, no udržiavané. Kúpať sa tu začalo už v roku 1850, dozvedela som sa z krásnych informačných tabúľ, a v roku 1859 postavili prvých šesť kabínok na prezliekanie. Dnes sú ich desiatky a sú rozkošné, ako také búdky pre vtákov, všetky biele, s maličkým schodíkmi, stoja tam a čakajú...

Hlavná ulica Noirmoutier-en-l'Ile  je plná obchodíkov so suvenírmi, lákajú najmä na námornícke tričká – ale ja som machrovala s mojím od Koláčovej (možno som udala trend a budúce leto budú predávať kópie).

Tržnici dominovali morské plody - mušle, obrovské, poviazané homáre a krevety, ktoré predávali ako ,,veľmi živé” – a naozaj, mrvili sa, ako som ešte nevidela, nadskakovali a metali sa ako kapry, vytiahnuté z vane.

Vedľa syrov trónili veľké hrudy masla. A tie šunky a salámy! Bola som spolu s ostatnými obzerajúcimi ponúknutá plátkom jaternice z Guémené. Vyhlásená pochúťka sa vyrába zrolovaním 20-25 kusov hrubých čriev prasiat, ktoré sa potom napchajú do hovädzieho obalu a vyúdia. V priereze vyzerá koliesko ako ornament, vyskladaný z mäsa rôznych farieb. Rada skúšam, ale...  toto mi nechutilo! Francúzi, odpusťte, mala som pocit, že to smrdí ako hovno a blízko k nemu mala i miestami trochu mazľavá konzistencia.. bŕŕŕ! Hneď som si šla napraviť chuť ,,čajkinými vajcami“, v skutočnosti cukríkmi zo škvrnitej čokolády.

História mesta sa začala písať v roku 674, keď tu mních svätý Filibert založil kláštor. Koncom ôsmeho storočia ho vyplienili Vikingovia, a tak na jeho ochranu Karol Veľký vybudoval pevnosť, ktorá bola v dvanástom storočí prestavaná na hrad. Dnes je v ňom múzeum a jedna časť je venovaná filmu, dozviete sa, čo všetko sa tu nakrúcalo (okrem iného Mikulášove šibalstvá).

To najúžasnejšie je však nekonečný výhľad zhora: zeleň lúk a lesov, prerušovaná nádržami, v ktorých sa odráža belasé nebo, sem-tam pár trsov žltej repky olejnej, biele obdĺžniky salín, a do diaľky ,,odtiahnutý“ oceán, ktorý za sebou zanechal na piesku ležiace lode. Cez to krížom hrádza, obľúbená trasa chodcov i cyklistov.

Stred ostrova sa nachádza pod úrovňou morskej hladiny, čo umožnilo kedysi dávno vybudovať sústavu kanálov, cez ktoré sa voda dostane až do plytkých ,,bazénov“, kde dochádza k jej odpareniu a kryštalizovaniu soli. Práve vďaka ,,bielemu zlatu“ Noirmoutier zbohatol, chodili si poň rybári až zo severnej Európy, ktorí ju potrebovali na zakonzervovanie úlovkov. Ešte začiatkom dvadsiateho storočia sa tu vyprodukovalo desaťtisíc ton ročne, dnes je to už len osemsto, väčšina pre turistov. Keď na vlastné oči vidíte, ako polonahý sexi mladý muž (no, niekedy aj starý dedko) hrabe soľ a zhŕňa ju na fotogenické hromádky, kde sa bude sušiť, hneď je vám jasné, čo si odnesiete ako suvenír. Jednoduchú či namiešanú s koreninami na ryby, mäso alebo do polievky. A možno si ju kúpiť hneď v búdke na mieste.

Do prístavu l´Herbaudiére, vzdialeného šesť kilometrov, som sa vybrala peši. Cestičkami pre cyklistov, ktorých je tu neúrekom. Na malých nádržiach sa plavili husi, labute a kačky. Jedna vyliezla z kríkov aj s piatimi potomkami, no zazrúc ma, k smrti sa vydesila, zakvákala a vbehla nazad do húštia. Volavky kontrolovali situáciu s pyšne zdvihnutou hlavou a keď som prešla okolo, znova sa začali ňúrať vo vode. Na lúkach sa pásli somáre i kone... a biely mal problémy, ako to napísať... s flatulenciou. Proste prdel, ako keby strieľal z guľometu! Keď som si ho odfotila, zdvihol chvost a sťa poďakovanie vyslal takú salvu, že som sa skoro pocikala od smiechu. Už som bola päťdesiat metrov od neho a stále som počula, ako mohutne trúbi...

Sotva som došla do mestečka, šialene sa rozpršalo, takže som sa musela ukryť v reštaurácii. Dala som si jednu z miestnych špecialít - tmavé pohánkové palacinky, plnené syrom, šunkou a hubami. Palacinka bola i dezert, čašník ju servíroval efektne: tanier so sladkosťou položil predo mňa, zapálil pomarančový likér Grand Marnier, ktorý mal v nádobke s dlhou rúčkou a tekutý oheň vylial na ňu. Krehké cesto ešte chvíľu plápolalo...

Vonku sa medzitým strašne zozimilo. Žiadny div, l´Herbaudiére leží na severe a je otvorený oceánu, duli vetry z Čukotky, skoro som vo svojej ľahkej bunde zamrzla. V obchode so suvenírmi som sa pokúsila zohnať taxík, ale bol mimo, a tak majiteľ zavolal na mamu, aby postrážila kšeft a odviezol ma on. Len tak: ,,Tu na ostrove je normálne, že si ľudia pomáhajú,“ povedal mi. Mám pocit, že ľudia sú tým milší, čím ďalej od Paríža žijú...

Mrzelo ma, že sa mi nepodarilo vyplávať na Belle Île, ďalšie zaujímavé sídlo, v preklade Krásny ostrov. O jeho existencii som sa dozvedela, keď som kedysi objavila predajňu ich rybacích výrobkov. Pobočka La Belle Iloise sa dnes nachádza v každom väčšom francúzskom meste a ja som pravidelný klient. A bola aj na Noirmoutieri. Viete si predstaviť, že hlavným zdrojom obživy sú tu morské potvory, lenže nie všetko sa hneď zje. Zvyšok treba dáko upraviť a zakonzervovať - tak, aby potom konzervy chutili, lebo inak by to nemalo význam. A chutia!!! Mne najviac vynikajúce polievky riedke i husté, šaláty, makrely v rôznych nálevoch a nátierky z tých najfajnovejších obyvateľov oceánu – mňam, hneď teraz si idem opiecť toast a dám si naň homáriu paštétu! :)

Na ostrov sa dá dostať cez spomínaný most - alebo cez more. Neveríte? Už v 18. storočí si ľudia všimli, že počas odlivu sa na juhu na pár hodín vody doslova rozostúpia. Ako prvý prešiel suchou (konskou) nohou na druhý breh v roku 1766 istý Auguste Gauvrit a po ňom nasledovali ďalší. V 19. storočí trasu spevnili a v rokoch 1935-39 vybetónovali, takže ju začali používať aj autá. Jedinečná cesta Passage du Gois meria niečo viac ako 4 kilometre a rýchlosť na nej je obmedzená na 50 km za hodinu. Organizujú sa na nej bežecké preteky a bola už aj dejiskom Tour de France.

Rozhodla som sa pre výlet na dvoch kolesách a v hoteli ma ukecali na elektrický bicykel. Bolo to super, šlo to samé, fičala som cez krásnu prírodu, zastavila sa na ustrice v La Guérinière, obišla rezerváciu, kde hniezdia vzácne vtáky. Len posledný úsek z pätnástich kilometrov bol nechránený, dulo šialené oceánske vetrisko, bez toho elektrického pohonu by to nedal ani Sagan!

Až som konečne uvidela originálnu značku ,,Pozor, nebezpečenstvo utopenia“ aj s názorným obrázkom autíčka pod vodou a veľkú tabuľu s informáciou o čase, kedy bude kulminovať odliv. Malo to byť onedlho.

Vozidlá už čakali. Passage du Gois je prejazdná len dvakrát denne na hodinku - dve a jej používanie sa vraj veľmi neodporúča. Príliv totiž prichádza rýchlo, dosahuje výšku jeden až štyri metre a cesta úplne zmizne pod vodou. Lenže vysvetľujte to milovníkom adrenalínu! Každý rok sa nájde niekoľko bláznov, ktorí kašlú na nebezpečenstvo alebo neodhadnú situáciu a uviaznu uprostred oceánu. Potom vylezú do košov popri vozovke a čakajú na záchranu, s autom sa však môžu rozlúčiť.

Konečne sa to pohlo. Prvé vozy zišli opatrne na morské dno a pomaly postupovali, na trase bolo ešte dosť vody a keď do nej vošli, spod kolies im striekali gejzíry. No po pár minútach sa osmelili a šli jeden za druhým, z oboch strán. O chvíľu to vyzeralo ako na diaľnici!

Daktorí zišli z cesty, pokojne zaparkovali na mokrom piesku a vyzbrojení košíkmi, lopatkami a špeciálnymi sekáčikmi vybrali sa na zber mušlí. More sa odhalilo, urobilo striptíz a na obnaženom tele zanechalo množstvo tvorov. Skaly boli obrastené lastúrami, ustrice vrastali aj priamo do cesty.

Šla som sa prejsť takmer do polovice a bol to zvláštny zážitok. Kráčate cez oceán a paranoidne pozorujete vodu, či sa ešte nevracia. Tam uprostred fučal taký silný vietor, že ma takmer odhadzoval a mala som problém vrátiť sa nazad. Nechcela by som veru ostať v koši a vyzerať pomoc!

Potom more naozaj začalo stúpať a zalievať betón, no príliv mal kulminovať až v noci, nemohla som čakať. Musí to byť vzrušujúce, keď sa nad Passage du Gois zavrie hladina a cesta sa kompletne stratí pod vodou...

Z posledných síl, svojich i vybíjajúceho sa motora som odpedálovala spiatočných 15 kilometrov a náhodou si všimla, že v najlepšej reštaurácii mesta Le P´tit Noirmout sa svieti. Je výlučne na rezerváciu, a tak som zaklopala a objednala sa.

Otvorili o siedmej, hneď za mnou vošli ďalší a o chvíľu boli obsadené všetky stoly. Mali iba trojzložkové menu, predjedlo, jedlo i dezert sa vyberali z piatich ponúk. K vínu som dostala amuse-bouche (doslova ,,pobav ústa“), jednohubku na povzbudenie chuti – väčší makarón, naplnený zmesou z mušlí svätého Jakuba, vysvetlila mi dievčina, ktorej úlohou bolo okrem toho stáť v pozore pri okienku, z ktorého kuchár vydával jedlo. Treska bola servírovaná ako umelecké dielo, extravagantne načrtnuté  na čiernom tanieri. Potešilo ma, že chuť nezaostávala za vizuálnou stránkou. A krásna a vynikajúca bola aj hruška v červenom víne.

Hlavnou atrakciou La Guérinière je L'île aux Papillons, Ostrov motýľov, v skutočnosti skleník s tropickým rastlinstvom a motýľmi, ktoré pochádzajú z Kene, Madagaskaru, Kostariky, Guyany, Filipín... Každý týždeň privezú niekoľko stoviek kukiel, prilepia ich na konáre do ,,pôrodnice“ , a čakajú, kým príde ich čas. V prírode by žili jeden deň až niekoľko mesiacov, tu nemajú žiadnych nepriateľov, a tak sa dožívajú v priemere dva týždne. Mimochodom, vo svete existuje 170 tisíc druhov motýľov, z toho 17 tisíc denných.  Živia sa nektárom, ktorý sosajú z kvetov alebo sladkou šťavou z ovocia. Niektoré nemajú tráviaci systém, žijú len krátku dobu z larválnych zásob, potom zahynú.

Bolo zvláštne vidieť také veľké, farebné motýle lietať okolo seba, prekrásne boli zelené a najkrajšie modré, aj najnepokojnejšie, furt lietali, neposedeli ani sekundu. Lietali zvláštne, akoby viseli na šnúrke a niekto ich zhora ovládal, nie hladko, ale trepotali sa ako kusy papiera. Keď sa dva krúživo naháňali vo vzduchu, ani čo by okolo nás poletovali modré kvety. Jeden čierny si sadol na žlto-ružový kvet, akoby tušil, že tam najlepšie vynikne, ďalší fotogenicky pózoval na lekne uprostred jazierka. Krása!

No to, čím sa Noirmoutier preslávil na celej planéte, sú zemiaky Bonnotte. Najdrahšie na svete, cena môže dosiahnuť až 500 eur za kilo! A aj najúžasnejšie na svete, prezývajú ich Rolls Royce medzi zemiakmi, Veľvyslanci ostrova, Kaviár medzi zemiakmi alebo Žlté diamanty.

Hovorí sa, že začiatkom 20. storočia ich sem z Dolnej Normandie priniesol istý poľnohospodár. Klíma ostrova im sadla – mierne zimy, mierne letá, veľa slnka a slabé zrážky. No najmä pôda, zúrodnená nánosmi chalúh a rias. Výsledkom bola hutná hľuza s výnimočnou chuťou, v roku 1938 oficiálne zaradená medzi najvyššiu kvalitu.

Lenže keď v šesťdesiatych rokoch nastúpila mechanizácia, farmárom nepomohla. Bonnotte je krehká rastlinka, zemiak sa musí zberať ručne, a okrem toho, ľudia začali uprednostňovať šťavnatejšie odrody. Produkcia prudko poklesla, viac sa oplatilo sadiť iné druhy. Budúci drahokam zmizol z trhu i ostrova.

V deväťdesiatych rokoch sa miestne družstvo rozhodlo obnoviť jeho pestovanie a s pomocou Francúzskeho národného inštitútu pre poľnohospodársky výskum, ktorý ešte vlastnil pár koreňov, sa mu to podarilo. Zemiaky sa znova objavili na trhu  a mali slušný úspech.

No medzinárodne sa preslávili až potom, čo sa v roku 1996 päť kíl predalo v špičkovej parížskej aukčnej spoločnosti Drouot za neuveriteľných 15 000 frankov (približne 500 eur za kilo)!

Normálne stoja 70 eur (priamo na ostrovnom trhu ich mali za osem), lenže ročne sa ich vyprodukuje iba 150 ton a predávajú sa len desať dní. Čudujete sa, že sa o ne bijú najexkluzívnejšie top reštaurácie? Najviac ich kupujú, samozrejme, Francúzi a ešte Holanďania.

Bonnotte je piata najdrahšia pochúťka sveta – po šafrane, makadamových orechoch, kaviári Beluga a bielej hľuzovke. Že prečo? Citujem z viacerých zdrojov:

- v jeho komplexnej chuti cítiť náznak citrónu, zeme a mora
- má jemne sladkú príchuť gaštanu
- prítomnosti rias v pôde vďačí za slaný, zemitý šmak
- delikátny náznak jódu pripomína vplyv oceánu
- chuť je obohatená hmlistým tónom orecha

Nuž, vyberte si.

Mala som neuveriteľné šťastie, že práve počas môjho pobytu sa konal Sviatok Bonnotte – zemiaky sa tradične sadia 2. februára a zberajú v máji (tentokrát sa však konal už v apríli). Pri tejto príležitosti miestne družstvo organizuje akciu, ktorá každý rok okrem domácich priláka množstvo pestovateľov, šéfkuchárov a milovníkov dobrej kuchyne. A noviny sa pretekajú v tom, kto publikuje najoriginálnejší recept – zaujal ma sladký zemiakový koláč. Aby som nezabudla, Bonnotte  má aj svoju vlastnú webovú stránku, kde nájdete rôzne ďalšie hoch návody, napríklad na šalát. Okrem ,,žltého drahokamu“ naň potrebujete makrelu, mätu, jogurt, fenikel, citrón, zázvor, 20 malých jahôd, lyžičku horčice, olivový olej a kvety nevädze. Dobrú chuť!

Kto mal záujem, mohol sa ráno zúčastniť zberu. Alebo internetovej hry, ktorej cieľom bolo nájsť desať ukrytých zemiakov a vyhrať víkendový pobyt na Noirmoutieri. Popoludní sa konala cyklistická jazda, popri trase mali byť stánky s lokálnymi produktmi, ale pravdupovediac, žiadne som nezazrela. Na lodi v mestečku vyspevovali námorníci, ľudia posedávali okolo kanála a počúvali.

No to hlavné bola spoločná večera o siedmej vo dvore družstva. Už polhodinu pred tým sa areálom kľukatila dlhokánska šóra. A dve malé – jedna na zemiaky v špeciálnej drevenej škatuli, čo vyzerala ako zakrytý košík – to viete, hoch zemiaky, hoch balenie; druhá na lístky na večeru, porcia päť eur. Až potom som sa mohla postaviť do tej hlavnej, lemovanej dvoma kamiónmi, pripravenými vyraziť s drahocenným nákladom, o ktorý sa onedlho budú biť drahé reštaurácie – hľuzy sa totiž musia expedovať okamžite po odtrhnutí.

Šlo to rýchlo, mali to dobre zorganizované. Jeden ujo vyberal z chladiaceho voza debny sardiniek, posýpal ich soľou, potriasajúc bedňou premiešal a odniesol ženám. Tie ich bleskovo založili do opekačov. Na stojany s dreveným uhlím dozerali ďalší muži, zahalení dymom obracali kovové mriežky s rybami a kontrolovali, či sú už hotové. Napokon ich odovzdali tým, ktorí rýchlo pripravovali porcie – zemiaky so sardinkami alebo s kuraťom.

Odniesla som si vzácny poklad k jednému z drevených stolov v areáli a najprv ho nafotila zo všetkých strán, veď ktovie, či sa mi ešte niekedy v živote podarí ochutnať takýto skvost.

Potom som konečne do úst vložila prvý kúsok.

Omáľala som ho na podnebí ako profesionálny degustátor, no kýžený efekt sa nedostavil. Čakala som, že po zahryznutí sa rozoznejú zvony na katedrále alebo že omdliem od rozkoše, ale nič.

Asi nemám takú fajnovú hubu ako Francúzi. Či treba viac veriť tomu, čo sa o nich píše? Alebo som divná???

Hľuzy - okrúhle, neveľké, žltkasté - mali tenkú kožku, boli chutné, krehké, ale nerozpadali sa. Kvapku slanšie, no ak pridám do vody viac soli, tak si také bez problémov urobím aj doma. Miestoprísažne si dovoľujem prehlásiť, že nevidím rozdiel medzi našimi zemiakmi, uvarenými v poriadne slanej vode a Bonnotte . Žiadny, nada. rien. Obyvatelia krajiny galského kohúta sú rozhodne majstri reklamy. (Práve nedávno sa Taliani smutne v televízii sťažovali, že sa nevedia predať tak dobre ako Francúzi – a veru mali pravdu).

Alebo, ako mi neskôr povedal jeden známy, možno ich treba jesť pri splne mesiaca, v negližé, stojac na ľavej nohe a žujúc len na piatej stoličke hore...

Ešte som si dala miestnu brioche, vyzerá ako naša vianočka, ale je o dóóósť väčšia a meter dlhá. V stánku so suvenírmi ma odfotili, tričkám som odolala. A keď na pódium nastúpila kapela, bolo jasné, že dedinská zábava potrvá do noci, tak ako má...

Cestou do hotela som si spomenula, ako nás počas gymnázia vždy na jeseň odviezli na východ a vyhnali na panské. Každé ráno nás nákladnými autami vozili vysoko-ďaleko na horské lúky a tam sme zbierali, čo traktor vyoral. Klasická zemiaková brigáda. Kurník šopa, nedalo by sa niečo vymyslieť aj o našich krumpliach?! Majitelia družstiev či polí, hláste sa, dáme dokopy dáku legendu, nech sa svet dozvie!

Už to aj mám: Naše bandurky budú drahé, lebo ich ,,zberajú panny z diaľav, z vysokých štítov hôr, za rannej hmly, keď sú ešte ich listy pokryté rosou. A keď do nich zahryznete, v ušiach vám zaznie anjelská hudba....“

Páni poľnohospodári, môžete túto definíciu používať, ako honorár mi postačí vrece zemiakov.

Ešte mi napadlo, ako pri tejto príležitosti traumatizovaná spolužiačka Irena, tragicky poznačená tvrdou prácou na poli, zložila báseň. Síce nič moc, ale dodnes si ju pamätám, a tak si po toľkých rokoch zaslúži byť zverejnená. Ponechám ju v pôvodnom znení; recitujeme pomaly, precítene a s pátosom:

Život je už taký, samé zemáky...
Ideš na raňajky, dostaneš hranolky.
A na obed, čo by né, zemáky hneď pečené.
A večera naša, zemáková kaša.
Život je už taký, samé zemáky...

Ak sa ti článok páčil, zdieľaj ho aj pre ostatných, ďakujem:-)