Sviatok kvetov, Festa da Flor
Ako sú Česi kutilovia, tak sú Madeirčania pestovatelia – a bodaj by nie, keď im stačí nasypať do zeme pár semienok a majú istotu, že slnko a pravidelné dáždiky sa postarajú o zvyšok.
Madeira bola odjakživa dôležitým prístavom na cestách medzi Európou, Afrikou a Amerikou. Obchodníci z celého sveta sem okrem iného tovaru dovážali aj rastliny, ktorým sa v subtropickom podnebí mimoriadne darilo. Výsledkom je, že ostrov dnes žiari farbami, kdekoľvek sa pozriete, všade kvitne pestrá a voňavá exotická flóra. A tak žiadny div, že tu na jar majú i Sviatok kvetov - Festa da Flor, ktorý tvorí viacero zaujímavých akcií a láka tisícky turistov.
Všetko sa začalo v roku 1954, keď sa v hlavnom meste Funchal konal Sviatok ruží a niekomu napadlo pozvať aj ,,amatérov“, aby sa predviedli. Ako sú Česi kutilovia, tak sú Madeirčania pestovatelia – a bodaj by nie, keď im stačí nasypať do zeme pár semienok a majú istotu, že slnko a pravidelné dáždiky sa postarajú o zvyšok. To keď som si tu minule ja kúpila nádherný agapant, z teplotného šoku ani nevykukol z črepníka, chudák.
Výstava mala obrovský úspech, každý sa chcel pochváliť. Organizátori rozdali množstvo cien a odvtedy je festival venovaný všetkým rastlinám. Postupne k nemu pribudlo zdobenie ulíc kvetinovými kobercami, súťaž o najkrajšie vyzdobený výklad, trh...
I napriek tomu, že som kedysi na Madeire strávila dva týždne, bola som opäť prekvapená jej ohromujúcou krásou. Hlavná trieda Avenida Arriaga sa zmenila na fialový tunel, práve nad ňou kvitli žakarandy s kvetmi ako strapce hrozna. A dole na chodníku sa už rozprestierali koberce, obostreté sladkou arómou. Boli na ne použité všetky možné kvety, dokonca aj orchidey. A na okolitých stĺpoch boli rozmiestnené reproduktory, takže pri pozeraní kobercov nám vyhrávali valčíky – to je dobrý portugalský zvyk.
V stánkoch opodiaľ predávali kytice, semená, sadenice i rastliny v kvetináčoch. Pekné, čudné i čudesné. Kosatce, hortenzie, šampónový zázvor (vyzerá ako kefa), telopeu (trochu pripomína chryzantému) a proteu. Tá posledná dostala meno po gréckom bohovi, ktorý sa volal Proteus a pôsobí tak vznešene, že si ho zaslúži - na drevitej stonke tróni obrovský kvet ako bielo-ružová guľa, zabalená do lístia. Vyzerá neskutočne, akoby si ju niekto vymyslel a vystrúhal z dreva.
S radosťou by som si bola niečo kúpila, ale po neúspechu s agapantom je mi jasné, že nemá význam investovať týmto smerom. Škoda, vedela by som tu oplieskať prašule. Nezostalo mi nič iné, len obdivovať hru farieb. A tie vône!
Nemohli chýbať plody exotickej flóry. Predavač ako taký kaukliar naložil ľuďom z rozkrojenej vzorky na chrbát ruky a sotva olizli, šup, už aj mali kúsok dužiny na dlani, potom na druhej, na predlaktí, a ani sa nenazdali, odchádzali s nákupom.
V ďalšom stánku miešali ponchu (číta sa ponča), to je božský nápoj z ovocnej šťavy, citrónu, rumu a medu. Ponúkali mätovú, marakujovú a citrónovú, dala som si pohárik tej poslednej a hneď sa mi celá akcia videla ešte krajšia.
Svoje miesto mali i umelci. Opäť sa potvrdilo, že mám dobrý vkus, krásny madeirský obrus, ktorý som chytila do rúk, stál osemsto eur, a tak som sa zatvárila, že mám doma inú veľkosť stola a položila ho nazad na poličku. A kúpila si brošňu s hortenziou.
Vyzdobené bolo celé mesto. Na promenáde postávali dva kone, ťahajúce voz s proteami, jeden z nich mal cez chrbát prehodenú prikrývku zo žltých orchideí. Radničné námestie skrášľovali fialové sirôtky. Ani obchody sa nedali zahanbiť.
A už vôbec nie domáci, ktorí svoje poklady vystavovali v pavilónoch na nábreží, na námestí Praça do Povo. Zbytočné popisovať, treba vidieť. Mnohé kvetináče sa hrdili už i cenou, udelenou komisiou odborníkov. Azda najoriginálnejšie boli zvláštne mäsožravé ,,trubice“, páčili sa mi orchidey gigantické i miniatúrne, ružové, biele, zelené, žlté aj popolavo ružové. Ruže, gerbery, karafiáty. A Madeira, vytvorená z kvetov a plodov, ktoré na nej rastú. Hoci výstavou prúdili davy, ľudia boli k sebe ohľaduplní a milí – v Portugalsku sa vždy cítim príjemne...
Počasie bolo neustále výhražné, na hore sedela čierna kopa mrakov ako taký jastrab, pripravený zaútočiť, občas kvaplo, no inak bolo celé dni nádherne slnečno. Akurát tak na letné šatôčky a posedenie v záhradnej reštaurácii. Tie tunajšie sú úžasné, útulné, najradšej by som v nich jedla päťkrát denne, no peňaženka nedovolila. A ani váha J.
Kúsok od môjho hotela bola najkrajšia - O Dragoeiro. Sedela som tam s oroseným pohárom bieleho vína, nad hlavou mi ševelili tropické rastliny. Ibištek sa pýšil červenými kvetmi, banánovník dozrievajúcimi plodmi a zo všetkých strán ma obklopovali orchidey... Cítila som sa úžasne. Madeira je romantický ostrov, tento prívlastok sa jej hodí najviac.
Dala som si miestnu špecialitu - uhliarku, rybu podobnú úhoru. Robí sa s marakujovou šťavou, servíruje s banánmi, zemiakmi a zeleninou, mňam! A ako dezert marakujový puding...
Veľmi dobre sa dá najesť i v bývalej vykričanej prístavnej štvrti Zona Velha. Dali ju k dispozícii umelcom a dnes sú pomaľované už skoro všetky dvere, majú dokonca i svoju vlastnú pohľadnicu. Skvelý nápad, ako zatraktívniť ulice, kam by inak nepáchla ani noha. Je to ako jesť v galérii...
Umelci sa usadili aj v obchodíkoch a ponúkali pekné i vtipné somarinky, napríklad figúrky futbalistu Ronalda, ktorý pochádza z Madeiry. Kúpila som si prstienok s fialovou orchideou, čo už by mi lepšie pripomínalo Sviatok kvetov?
V sobotu sa konal malý detský pochod, ktorý sa končil na námestí Praça do Município. Deťúrence niesli kvety a na záver z nich vybudovali tzv. Muro da Esperança, Múr nádeje. Stonky pozapichovali do drôtenej štruktúry, vytvoriac tak zelenú stenu, ktorá má symbolizovať vieru v mierumilovnejší svet.
To však nebolo všetko. Na pódiu boli pripravené klietky, pri nich muži. Ceremóniu totiž završuje vypustenie holubov, opäť symbolov mieru. Námestie bolo plné, čakalo sa na jedenástu hodinu. Konečne zaznela hymna Európskej únie a dav sa dočkal: muži na povel otvorili klietky a všetko to vyletelo. Stovky holubov zakrúžili nad našimi hlavami, ponad radnicu a zmizli v diaľave. Chlapi medzitým kontrolovali, či všetko, čo malo, opustilo priestory a našli jedného trotla, ktorému sa akosi nechcelo von. Napokon ho vydurili – mal sólo let a zožal najväčší potlesk. Proste hviezda šou.
Potom sa všetci šli odfotiť s Múrom nádeje alebo s kvetinovými vílami, ktoré ochotne pózovali pri fontáne. A kým detičky spievali na pódiu, dievčatá v krojoch s typickými (srandovnými) lievikovitými pokrývkami hlavy rozoberali ozdobné kytice a kvety pridávali do zelenej steny...
Ja som šla na osvieženie vyskúšať ďalší miestny nápoj – Pé de cabra, Koziu nohu. To sa zmieša čierne pivo, madeirské červené víno a kakao, až sa vytvorí belavá pena a na záver sa pridá pár kúskov citrónovej šupky. V tom je celé tajomstvo, tvrdil mi ujo, čo ju pripravoval. Chuťovo to bolo zaujímavé, dopila som do dna, ale už si to nedám. Preboha, komu a v akom stave skrsol v hlave nápad takto šialene sprzniť pivo aj víno?!
Ulice boli plné hudobníkov a tanečníkov, natrafila som i na spolok susedov s harmonikami. Aj baby s tamburínami mali obecenstvo. Najprv nástrojom ťukli o pätu, potom o špičku dopredu natiahnutej nohy - dvíhali ju tak vysoko, až im bolo vidno čierne bombarďáky, čo mali za týmto účelom pod sukňou...
No ale to najhlavnejšie je od roku 1979 nedeľný Kvetinový sprievod, ktorý tvorí vyše tisíc účinkujúcich. Mal sa začať o štvrtej, ale už o tretej bola promenáda Avenida Sá Carneiro obsypaná ľuďmi, čo ma vôbec neprekvapilo, Portugalci sú majstri sveta v čakaní – viď článok S košmi na hlave - slávnosť chleba a kvetov. Mnohé ženy mali kvetiny na šatách, vo vlasoch či na klobúkoch.
Ako prvé sa zjavili deti s vozíkmi, predávajúce vodu. Po nich nás v rámci reklamy hostesky postrekovali ochranným krémom, čo bolo vcelku užitočné, lebo chvíľami, keď nevial milosrdný vietor od mora, na nás poriadne pieklo.
A potom sa na obzore konečne ukázal prvý voz. Sprievod bol vlastne niečo ako karneval. Vozidlá zdobili mohutné kaskády všetkých možných kvetov, až mi oči prechádzali (a pri pohľade na orchideové kytice som si spomenula, ako za socíku za majlant predávali v plastickej škatuľke jednu jedinú hlavičku, zapichnutú do špongie). Sprevádzali ich farebne zladené skupiny - tanečnice i netanečnice, baby mladé i staré (chlapov je zjavne nedostatok). Tuším všetky mali čiapky, čepce, klobúky alebo čelenky ozdobené živými kvetmi (to by boli pokrývky hlavy do Ascotu!) Fakt paráda, niektoré malé rastlinky sú samé o sebe nič moc, ani neviem, ako sa volajú, väčšinou len dopĺňajú aranžmán – ako také tie malé modré. So zelenými kalami vytvorili nádherný kontrast. Farby, farby, farby! A hudba! Hrali supéér, väčšinou portugalské piesne, ktoré som nepoznala, ale mali dobrý rytmus a skvele sa to celé pozeralo, i keď som bola ohlušená. Tancovalo sa na modernú hudbu, klasiku, rock and roll, ba vyskytol sa aj balet.
Proste, bola som úplne nadšená. Celé to trvalo dve a pol hodiny, skonštatovala som prekvapená, keď okolo mňa prešiel posledný voz, z ktorého nám mávali a nadšene rozdávali vzdušné bozky tri dievčatká v bielo-modrom.
Účinkujúci odparkovali na parkovisku na nábreží a ja som sa šla ,,osviežiť“ ponchou do baru Pub N 2. Tam vraj pripravujú najlepšiu, chodia na ňu ľudia z celého ostrova. Chvíľku to trvá a kým som čakala, uvedomila som si, že všetko, čo som cez deň vybehala, sa mi večer v podobe ponche vrátilo nazad. Je to kalorická atómová bomba, sladulinká vďaka medu – ale toho tam asi musia dať dosť veľa, lebo samotná marakujová šťava je poriadne kyslá. Nabudúce sa musím zúčastniť kurzu ,,Priprav si svoju vlastnú ponchu“, lebo to, čo som si potom kúpila vo fľaši, nemalo s tou čerstvou absolútne nič spoločné...
Ďalší deň ma v centre privítali nové koberce, staré už boli usušené. Veď sviatok trvá dva týždne.
Okolo piatej začali rozoberať vozy na nábreží a rozdávať kvety, vyfasovala som meter dlhú bielu proteu.
Ešte som si kúpila belasú šatku s tropickými kvetmi, ktorá mi bude pripomínať tento čarokrásny ostrov kvetov, a potom som sa vybrala baliť do hotela. Trochu popršalo, kvety žakarandy opadali a chodník bol na rozlúčku pokrytý neplánovanou pokrývkou – šliapala som po fialovom koberci...
17 - 18 Dní
