Svätý týždeň

Destinácia

Sevilla

Španielsko

Obdobie

Marec

Trvanie

7 Dní

Svätý týždeň, Semana Santa

Najpompéznejšie procesie sa konajú v Andalúzii. Hlavnou atrakciou sú pasos, drevené platformy so sochami svätých, ktoré muži nesú na pleciach. Bratstvá celé hodiny putujú zo svojho kostola do katedrály, Sevillu každý deň križuje množstvo sprievodov.

,,Quien no ha visto Sevilla, no ha visto maravilla” – ,,Kto nevidel Sevillu, nevidel zázrak”, hovorí sa o hlavnom meste Andalúzie. Veď kto by neostal očarený mohutnou gotickou katedrálou, palácom Alcázar a jeho záhradami, malebnou štvrťou Barrio de Santa Cruz či farebným námestím Plaza de Espaňa…

O tom však tento článok nebude. Pamiatky som si prešla pri svojich predchádzajúcich návštevách, teraz som chcela zažiť atmosféru Svätého týždňa – týždňa pred Veľkou nocou. Lebo Sevillania sú temperamentní, a tak, ako počas fiesty prejavujú chuť do života ohnivým tancom, spevom a jedlom, rovnako silno vraj prežívajú i smútok z ukrižovania Ježiša a radosť z jeho vzkriesenia.

Priletela som v piatok a sobotu mala pre seba. Túlala som sa krivolakými uličkami, obielenými vápnom a očarene vdychovala vôňu pomarančových kvetov. Prvýkrát som zažila pomarančovníky v kvete, ich ťažkým, omamným odérom voňalo celé mesto a keď zadul vietor, vzduchom sa niesli tisícky lupienkov akoby snežilo...

Sviatok už visel vo vzduchu – balkóny boli ozdobené palmovými listami, ulice v centre lemovali stoličky a z každého obchodu na mňa hľadela uplakaná madona.

Mimochodom, obchody... Malá odbočka pre ženy: Na základe mojich skúseností si dovolím tvrdiť, že Španielky sú najväčšie parádnice v Európe, nemusia však mať na sebe drahé značky ako Francúzky, ani posledný, často uniformný výkrik módy ako Talianky. Chcú byť hlavne ,,ženské“ a elegantné. A darí sa im to. Ešte vždy je tu množstvo predajní s látkami, kde nájdete žiarivý hodváb, jemnulinký mušelín, drahocenný brokát i prekrásne čipky a bavlny za slušné ceny (veď som aj v posledný deň mala poriadny problém zavrieť natrieskaný kufor!). Španielky šijú alebo si nechávajú šiť, každá je iná. Nosia kvalitné prírodné materiály, žiadne polyesterové šunty.

A tie doplnky! Nehovorím o svetovo uznávaných topánkach či kabelkách, ale o šperkoch. Správna Južanka musí mať na sebe i pár kameňov, blýskavé náušnice, jagavú sponu. Nápaditý, no predsa vkusný a decentný náhrdelník. Všetko je to krásne naaranžované vo výklade a nasvietené tak, že napokon ako v tranze vojdete, vytiahnete peňaženku a zakúpite aspoň drobnosť. Sevilla je doslova nákupný raj, kde by som v priebehu hodiny dokázala oplieskať aj milión... keby mi ho niekto daroval J

Teraz trošku nutnej teórie. Svätý týždeň – Semana Santa sa oslavuje v celom Španielsku, no najpompéznejšie procesie sa konajú práve v Andalúzii. Začalo sa s nimi už v stredoveku, niekedy okolo roku 1350 a postupne na ich organizáciu vznikali bratstvá, tzv. cofrades alebo cofradías. Tieto náboženské združenia sa vo zvyšnom čase venujú charite, starajú sa o vozy - pasos a pripravujú sa na nasledujúcu Veľkú noc. Sú oddané tradíciám a svoju úlohu berú veľmi vážne.

Pasos, hlavná atrakcia procesií, sú drevené platformy, na ktorých sú umiestnené sochy svätých, obkolesené množstvom kvetov a sviečok. Bratstvo má obvykle dva až tri pasos, stelesňujúce biblické výjavy, ktoré na seba nadväzujú. Prvým býva scéna z pašií alebo alegorická scéna, nazývaná misterio (tajomstvo). Druhý voz predstavuje udalosť zo života Ježiša, ktorá sa odohrala medzi jeho vstupom do Jeruzalema a pohrebom. Na treťom sa vezie za synom smútiaca Panna Mária, ,,Dolorosa“ alebo ju zastupuje niektorá z miestnych svätíc ako Virgin de la Macarena, Virgin de la Esperanza či Virgen de la Victoria, všetky so srdcervúcim výrazom a voskovými slzami.

Pasos sú umelecké diela, ktorých hodnota je nevyčísliteľná. Mnohé vytvorili známi španielski sochári a maliari, najstaršie pochádza zo šestnásteho storočia. Sú približne 2,40 m široké a 3,50 až 5,50 m dlhé. Sochy na nich, vyrezané z dreva a pomaľované, sú na nerozoznanie od živých ľudí a pri pohľade na dlhokánske, dokonale prepracované čipkové plášte svätíc mi padla sánka. Veď ich aj členovia bratstva vyšívali dlhé roky. Madony sú navyše od roku 2007 zakryté ornamentálnym baldachýnom, nazývaným palio.

Všetky tieto pýchy, počas roka vystavené na obdiv vo svojom domácom kostole, sú neoddeliteľnou súčasťou života veriacich, ktorí sa pri nich nikdy nezabudnú pristaviť či prežehnať cestou na omšu...

Miestne svätostánky sú obrazom silnej pobožnosti Andalúzanov. Stropy sú prekrásne pomaľované, steny sa jagajú sa zlatom. V jednom z nich sa práve konalo slávnostné Besamanos, Bozkávanie ruky. V bočnom výklenku stála Panna s vysokou korunou, zložená z platformy. Tvár mala skropenú slzami, tmavomodrý zamatový plášť zdobila bohatá výšivka, po hrudi sa vlnili volány z bielej čipky. Ľudia pomaly pristupovali bližšie a s úctou jej bozkávali ruku. Vedľa trpezlivo stáli dvaja mladí muži v oblekoch, po každom bozku jeden pristúpil k soche a nežným gestom utrel ruku bielou čipkovou vreckovkou...

Svätý týždeň sa začína Kvetnou nedeľou a končí Veľkou nocou. O čo vlastne ide? Väčšina bratstiev počas tohto obdobia vykoná so svojimi pasos púť z domáceho kostola do mohutnej katedrály a nazad. Znie to jednoducho, ale pozor! Nejde o to presunúť sa čo najrýchlejšie z jedného bodu do druhého. Každá cofradia má presne stanovenú trasu i časový rozvrh. Vie, kedy musí vyjsť von (tzv. salida), kadiaľ ísť, aby sa nezrazila s ostatnými i kedy musí doraziť na tzv. Oficiálnu cestu (Carrera oficial).

V praxi to vyzerá tak, že slávnostné salidas sa konajú takmer každú hodinu, pričom čím je kostol vzdialenejší, tým skôr bratstvo vyrazí. Mesto teda naraz križuje (a poriadne blokuje) množstvo sprievodov, k radosti turistov sa motajú štvrťami dlhé hodiny. Všetko je naplánované tak, aby na Oficiálnu cestu dochádzali plynulo jeden za druhým.

Na jej začiatku, na námestí Plaza de la Campana, jeden z členov cofradie žiada Radu bratstiev o povolenie na vstup – ak ide o tichú procesiu, môže tak urobiť písomne. Ak je harmonogram dodržaný, Rada povolí vstup na posledný úsek a dlhý had kajúcnikov vojde do centra. Prejdú ulicou Sierpes, námestím San Francisco a triedou de la Constitución, dvermi Svätého Michala vojdú do katedrály a bránou de Palos ju na druhej strane opustia. No ani cesta domov nie je priama, opäť sa musia vyhnúť ostatným. Tým, ktorí prišli z vzdialeného predmestia, trvá celá púť i štrnásť hodín! Vstup do kostola (tzv. entrada) je opäť udalosťou, davy čakajú na návrat svojich svätých i do ranných hodín.

V nedeľu som si hneď kúpila nepostrádateľnú brožúrku s programom, kde je okrem rozpisu trasy vysvetlená aj história všetkých skoro 70 bratstiev, farba ich oblečenia a význam výjavov na ich vozoch. Ba i počet členov a dĺžka ich prechodu, aby ste vedeli, koľko potrvá, kým okolo vás prejde 1800 pútnikov – toľko ich má najväčšia cofradia.

Na miesto salidy z kostola Svätého Salvadora som dorazila hodinu vopred, ako je odporúčané, a napriek tomu, že námestie už bolo preplnené, podarilo sa mi chytiť dobrý flek hneď oproti dverám. Ľudia boli slávnostne vyobliekaní, ženy v hodvábe, muži v oblekoch. I ja som si dala slušivé šaty, prísť v džínsoch a žabkách by sa vraj považovalo za neslušné.

Bolo nádherne slnečno. Čakali sme a ovievali sa vejármi. Muzikanti si medzitým pripravili nástroje a rozcvičovali sa, deti sa s krikom naháňali medzi davom. Všetci ostatní čumeli do mobilov, maniacky kontrolovali počasie a komentovali ho, čo mi prišlo divné. Brána kostola ostávala zavretá, hoci už bol čas vyjsť. Otrela som si pot a spýtala sa vedľa stojaceho Španiela, čo sa deje. Vysvitlo, že sa zisťuje, ktorým smerom sa poberie blížiaci sa mrak...

Nikto nereptal, i naďalej sa trpezlivo čakalo. Mrak sa dovalil, na chvíľu nás zatienil a zmizol v diaľke. Stále sa čakalo. I muzikanti sa dorozcvičovali a čakali. Slnko pieklo a my sme čakali a čakali. A čučali do telefónov.

Napokon vyšli z kostola predstavitelia bratstva a oznámili, že salida sa nekoná, dostali správu, že o piatej bude pršať a budú si teda pýtať povolenie vyjsť večer o ôsmej. Ľud sa sklamane rozišiel...

Zrušené procesie nie sú žiadnou raritou, stáva sa to, no organizátori sa väčšinou snažia púť len presunúť. Kajúcnikom by trochu dažďa nevadilo, no pasos, historicky cenné umelecké skvosty, by voda zničila. Preto všetci zúčastnení od rána pozorne sledujú predpoveď počasia v telke a rádiu, aby vedeli, či je vôbec nádej, a keď už vyjdú von, sú nalepení na mobiloch a priebežne kontrolujú trasu i najmenšieho obláčika. Procesia je pre nich udalosťou roka a ak je definitívne zrušená, mnohí sa od sklamania rozplačú...

Na ďalšiu salidu sme čakali hodinu a pol. Ľudia si priniesli malé skladacie stoličky, opaľovali sa a piknikovali, žiadny problém. Ako dobre, že som sa pred tým zastavila v cukrárni! K Svätému týždňu patria dva druhy koláčikov –  presladené, medovo-datľové pestiňos a torrijas, pripomínajúce rozmočený toast, namočený do vajíčka, osmažený, a potom ponorený do mlieka alebo vína a posypaný cukrom a škoricou. No... nič moc, ale bolo to lepšie ako čakať s prázdnym žalúdkom.

O pol štvrtej sa mohutná brána kostola otvorila a všetko stíchlo, počuli by ste i špendlík padnúť.

Procesia má svoju presnú štruktúru. Ako prvý slávnostne vyšiel Cruz de Guía, pútnik s krížom, vedúci sprievod. Ďalší za ním niesli rôzne strieborné insígnie, bohato zdobenú Libro de reglas – Knihu pravidiel bratstva a bocinas, veľké trúby, ktoré majú iba symbolickú funkciu.

Potom začali vychádzať modro-bieli pútnici (nazarenos), niektorí bosí, iní v ponožkách. Mali dlhé tuniky, plášte a hlavy celkom zakryté dlhou, špicatou ,,pokrývkou“ capirote s otvormi pre oči. Pripomínali členov Ku-Klux-Klanu, no ich účelom nie je strašiť. Kónický tvar capirote symbolizuje pokánie a túžbu byť čo najbližšie k nebesám, navyše zakrýva tvár, takže pútnici môžu trúchliť v anonymite. Kráčali v pároch a niesli dlhokánske sviečky. Nazarenom kedysi mohol byť len muž, no v posledných rokoch povolili stať sa ním i ženám.

Svoju úlohu majú i deti, oblečené ako kňazi (monaguillos), z košíčkov rozdávali cukríky a kartičky s požehnaním.

A konečne sa v bráne zjavilo prvé paso. Najprv však musím vysvetliť, ako sa vlastne pohybuje.

Viac ako tonu vážiace platformy nesú na svojich pleciach a krku, konkrétne vraj na siedmom stavci, tzv. costaleros. Býva ich 24 až 48, sú ukrytí závesom, splývajúcim z podstavca, len občas zazriete ich nohy. Kedysi šlo o platenú prácu, no dnes byť nosičom je pocta. Pravidelne trénujú, veď natlačení jeden vedľa na druhom musia pochodovať dlhé hodiny dokonale synchronizovaní, aby paso nestratilo rovnováhu. Hlavu si chránia špeciálnym turbanom. Ich ,,šéf“, capataz, kráča pred platformou a dohovára sa s nimi cez nenápadný otvor a pomocou prekrásne zdobeného klopadla, zvaného llamador. Costaleros odkráčajú určitý úsek, potom zastanú, zložia štruktúru a oddychujú. Na povel vodcu sa opäť postavia a na úder klopadlom vyrazia vpred. Znie to jednoducho, no dobrý capataz je vraj schopný vytvoriť si vlastný štýl a presláviť sa.

Dvere boli malé, paso veľké, no predsa sa muselo do nich trafiť. Šlo pomaly, krok vpred, krok vzad, ešte trochu doboka ... a konečne sa vykodrcalo z brány. Ľudia až tak vzdychli, keď zlato zažiarilo na slnku. Vtom sa námestím rozľahla smutná, kvílivá melódia skupiny, sprevádzajúcej sochy a paso vykročilo vpred. To, čo ma dostalo najviac, bolo to, ako sa pohybovalo: v rytme ľudských krokov sa nakláňalo tu doprava, tu doľava, knísalo sa na jednu stranu, na druhú, presne kopírovalo pohyb svojich nosičov, až som mala pocit, akoby svätí naozaj kráčali... Impozantne sa nieslo nad našimi hlavami a za ním plakala hudba...  Potom costaleros na chvíľu zastali, odpočinuli si a keď si nosítka zase vyhodili na plecia, dav sa roztlieskal.

Paso sa pomaly odkolísalo za roh a za ním nasledovala masa kajúcnikov – penitentes. Boli oblečení rovnako ako nazarenos, no kapucne im viseli na chrbte. Na znak pokánia mĺkvo niesli na pleciach veľké drevené kríže.

Nato z brány vyšla platforma s Bohorodičkou, ktorú pre dymiace a smradiace kadidlá takmer nebolo vidno. No keď sa za kvílivých tónov vynorila z oparu, musela som obdivovať prekrásne, sofistikované svietniky a strieborné vázy, plné kvetov, ktoré ju obklopovali. Jej bledá, uplakaná tvár sa takmer strácala za množstvom obrovských sviec. Baldachýn sa prehojdal okolo mňa a o chvíľu jej dlhý modrý plášť zmizol za zákrutou. Ale zo svätostánku vychádzali ďalší a ďalší nazarenos – pri najdhších procesiách ich prechod trvá aj hodinu a pol!

Kolosy pokračovali v rytme hudby do centra a nemohli sa pritom vyhnúť ani typickým úzkym uličkám. Bolo zaujímavé sledovať, ako vyberajú zatáčku. Paso sa rútilo rovno na nás, divákov, potom cúvlo, zacupitalo doboku, zase postúpilo, vrátilo sa... asi ako keď sa prvýkrát snažíte zaparkovať medzi dvomi autami. Napokon zákrutu vybralo a víťazne pochodovalo v nastúpenom smere.

O kúsok ďalej sa naň z balkóna zniesla saeta, hrdelná, srdcervúca pieseň, podobná flamencu. Zdá sa síce, že saeta je spontánna, no v skutočnosti spevák či speváčka presne vie, kedy musí začať, všetko je vopred dohodnuté. Procesia sa zastaví a načúva náreku k svätej matke, mnohí so slzami v očiach... Nikto nevie smutné piesne podať tak ako Španieli, máte pocit, že spievajú srdcom a chce sa vám plakať, i keď nerozumiete ani slovu... Na záver speváčka zasypala dav lupienkami kvetov a sprievod sa pohol, ku katedrále bolo ešte ďaleko.

A ja som sa vybrala na kávu. Kým v niektorých baroch sú steny olepené futbalistami, tu boli obložené obrázkami svätých a polmetrové sošky svätcov stáli i uprostred fľašiek s alkoholom. K pochmúrnej atmosfére prispelo aj ,,dymítko“ v tvare slovnaftského komína, z ktorého síce vychádzal iba jemný prúžok dymu, no zasmradil celú miestnosť. Takéto domáce kadidlá sú zjavne veľmi populárne, ponúkali ich na ulici a v televízii dokonca robili reklamu na ne i na zmesi do nich! No a samozrejme, v baroch, reštauráciách i obchodoch majú rádio po celý deň naladené na stanicu, ktorá vysiela priamy prenos, takže je to ako byť 24 hodín na pohrebe, darmo sa snažíte vychutnať si večeru, keď vám k tomu kvília...

Záverečný úsek Oficiálnej cesty možno za poplatok sledovať z vyhradených miest na ulici i z balkóna oproti katedrále.

Večer sú procesie ešte impozantnejšie a strašidelnejšie, pretože nazarenos teraz nesú tie meter vysoké sviečky zapálené. Do omamnej vône pomarančovníkov sa miešal odér kadidla a taviaceho sa vosku. Zhora bolo vidno nekonečný, pomaly postupujúci súvislý rad svetielok a kdesi uprostred sa knísalo paso. I sviečky, obkolesujúce madonu, horeli, paso žiarilo, blikalo a jej slzy, lesknúce sa vo svite ohňa, pôsobili ešte realistickejšie. Ak niečo zhaslo, jeden z pútnikov si hneď pri najbližšej prestávke rozložil rebrík a znova všetko pozažínal. Pasos boli v tme ako obrovské svietiace pávy, prešľapujúce z nohy na nohu a diváci príchod každého vítali potleskom. Približne každú polhodinu s kvílením a nárekom dorazila nová skupina, len tej jednej trval prechod okolo nás 80 minút, šli a šli a šli.

Pri katedrále museli costaleros opäť prekonať zákrutu i malý výstup, dnu dostali požehnanie a druhou bránou dóm opustili, aby sa vydali na cestu domov.

I ja som sa vybrala do hotela. Predtým mi to trvalo 15 minút, no počas Svätého týždňa o tretej, keď procesie začali dochádzať na hlavnú trasu, zavreli mnohé ulice, takže som musela chodiť okľukami. Pasos so zažatými sviečkami križovali mesto a boli všade, spolu s čakajúcimi či jasajúcimi masami. Snažiac sa vyhnúť jednému zľava, natrafila som na druhé  a o chvíľu mi cestu zablokovalo tretie. Obchádzala som, obchádzala a nie a nie sa dostať do hotela. Svätí celú noc behali hore-dole a ja som šliapala takmer dve hodiny. No nebála som sa, všade bolo množstvo ľudí. Síce sa akože smútilo, no fiesta musí byť: mesto žilo, bary a reštaurácie boli otvorené do neskorých hodín a sedeli v nich celé rodiny, i s batoľatami – nech si zvykajú na španielske hýrenie...

V hoteli som chvíľu pozerala priamy prenos z pútí a celkom som sa pobavila. Moderátor to komentoval ako športový prenos: ,,Títo costaleros majú veľmi pekný, sebavedomý krok. Teraz prichádza nebezpečná zákruta, ale paso ju elegantne vybralo a pokračuje vo svojej ceste...“

I ja som sa vybrala do hotela. Predtým mi to trvalo 15 minút, no počas Svätého týždňa o tretej, keď procesie začali dochádzať na hlavnú trasu, zavreli mnohé ulice, takže som musela chodiť okľukami. Pasos so zažatými sviečkami križovali mesto a boli všade, spolu s čakajúcimi či jasajúcimi masami. Snažiac sa vyhnúť jednému zľava, natrafila som na druhé  a o chvíľu mi cestu zablokovalo tretie. Obchádzala som, obchádzala a nie a nie sa dostať do hotela. Svätí celú noc behali hore-dole a ja som šliapala takmer dve hodiny. No nebála som sa, všade bolo množstvo ľudí. Síce sa akože smútilo, no fiesta musí byť: mesto žilo, bary a reštaurácie boli otvorené do neskorých hodín a sedeli v nich celé rodiny, i s batoľatami – nech si zvykajú na španielske hýrenie...

V hoteli som chvíľu pozerala priamy prenos z pútí a celkom som sa pobavila. Moderátor to komentoval ako športový prenos: ,,Títo costaleros majú veľmi pekný, sebavedomý krok. Teraz prichádza nebezpečná zákruta, ale paso ju elegantne vybralo a pokračuje vo svojej ceste...“

Vrcholom týždňa je noc Zeleného štvrtku, keď sa procesie vydávajú na cestu po polnoci, aby do katedrály dorazili za úsvitu v piatkové ráno, nazývané La Madrugá.

Ale už vo štvrtok ráno chodili ženy vyobliekané podľa dress codu, odrážajúceho úctu a smútok za  Ježišom. A bolo to ešte lepšie ako moje očakávania. Seňory mali dlhšie šaty a seňority minišaty čiernej farby, čierne pančuchy, topánky a niektoré aj rukavičky. Na hlave obrovské hrebenisko peineta a na ňom mantillu, prekrásny čierny čipkový závoj, zopnutý striebornou sponou. Outfit dopĺňali šperky zo starého striebra a každá dáma by vraj mala so sebou mať i ruženec. Páni mali v tento deň čierne obleky a čiernu kravatu.

Zdalo sa, že zvyk nosiť mantillu upadne do zabudnutia, no v osemdesiatych rokoch sa vrátila do módy. Myslela som, že ju budú mať na sebe len staršie ženy, no vôbec sa nečudujem, že sa tradície chytili aj mladé Španielky, je to veľmi sexi a ženské.

A tak keď som na jednom obchode zazrela nápis ,,Mantilly v zľave”, nezaváhala som. Aj preto, že tie najkrajšie, ručne vyšívané stoja inokedy až stovky eur. Zakúpila som závoj, hrebeň i sponu, nechala si od ochotných predavačiek vysvetliť know-how, a potom sa utekala prezliecť do hotela.

Vyčesala som si vlasy do drdola, nad ten zapichla hrebeň, cezeň prehodila mantillu, vzadu ju zopla a vyrazila von. Jasne, že celé dielko sa mi po troch krokoch rozsypalo. Vrátila som sa do izby a čipku pripla dvomi sponkami, ktoré som náhodou mala, no pripadala som si ako podvodníčka. Ako to tie Španielky robia, že im to tak krásne drží?!

Na ulici sa mi závoj opäť zošuchol, a tak som vyparádené domorodky poprosila o pomoc, dokonca trikrát. Boli veľmi ochotné, hneď zo svojich minikabelôčiek vytiahli sponky a špendlíky - tak predsa ich používajú aj ony - a pustili sa do práce. Bolo to ako kurz, každá to má inak, všetky majú svoje finty. Drdol treba urobiť čo najvyššie, aby peineta trčala vysoko nad hlavou. Cez to sa preloží závoj, ktorého horný okraj sa buď zastrčí medzi hrebeň a hlavu (a pripne stovkou sponiek!) alebo sa nazberká na temene ako čepiec (a pripne stovkou sponiek!). Vzadu sa dva najdlhšie cípy mantilly zopnú sponou, jedna ,,pani učiteľka“ mi ju prišpendlila dokonca i na pleciach. Potom už všetko držalo, ako malo a zožala som úspech, všimla som si, že kým ja som si fotila pasos, Sevillania si fotili cudzokrajnú exotku.

Cestou na salidu som trochu zablúdila a logicky sa spýtala na správny smer okoloidúceho nazarena v plnej paráde. Uf! Nemohla som vedieť, že sa chystá na tichú procesiu. Ukázal si prstom na ústa, pokrútil hlavou, že nehovorí a škaredo na mňa zagánil.

Čítala som, že ulice sú v tomto období mimoriadne preplnené, nič pre klaustrofobikov, no ak človek netúži stáť priamo pri kostole, v pohode si nájde dobré miesto i na širokej triede.

Paso okolo nás decentne prepochodovalo aj so svojím kvílivým sprievodom, zhora sa naň zniesla spŕška kvetinových lupienkov. Obrátila som sa, zisťujúc, či už ide aj druhé, no uplakaná dievčina vedľa mňa mi obrátila hlavu za prvým, hoci už bolo ďaleko: ,,Tam pozeraj, ešte neodišlo!“ Nuž, je pravda, že Semana Santa nie je atrakcia pre turistov. Ľudia stískali kríže, modlili sa a so slzami v očiach uprene sledovali každý krok zlatého kolosu, veriac, že svojou účasťou sa i oni očistia od hriechov za posledný rok...

Najväčší dav sa začal už večer zhromažďovať pred Bazilikou de la Macarena, kde sa nachádza najzbožňovanejšia Virgen de la Esperanza, Panna nádeje, skrátene Macarena. Jej sa dostalo cti vyjsť vo Veľký piatok, deň ukrižovania Krista, ako prvej. Priznám sa, že som to napokon vzdala, pretože sa mi nechcelo nechať rozmačkať na kašu a viac miesta bolo len v uliciach, kam mala dotyčná dáma doraziť nadránom... a tak som si celú tú parádu pozrela v televízii. Tie priame prenosy majú niečo do seba.

O polnoci sa brána baziliky otvorila a začala sa najslávnostnejšia časť Svätého týždňa. Za potlesku mohutného davu vyšlo prvé paso... potom nekonečný, ale naozaj nekonečný prúd nazarenov... a po druhej v noci sa konečne v bráne zjavila toľko očakávaná kráľovná večera, Macarena v dlhokánskom zelenom plášti s ornamentmi vyšitými zlatými niťami. Drevená soška má líce jemne poškodené fľašou, ktorú po nej hodil opitý protestant a už nikdy sa vraj nepodarilo vrátiť ho celkom do pôvodného stavu. Na šatách má pripnutých päť mariquillas, smaragdových brošní, dar od slávneho toreadora José Gómez Ortegu, ktorý vo svojich dvadsiatich piatich rokoch zahynul v aréne. Práve na jeho počesť mala Macarena v roku 1920 jedinýkrát v živote na sebe čierny odev, aby sa pridala k nesmiernemu smútku národa za jeho miláčikom...

O niečo neskôr opustila svoj domovský stánok i jej konkurentka, druhá najobľúbenejšia Esperanza de Triana, Panna nádeje z Triany. Obe sú veľmi populárne a ich melancholické tváre zdobia mnohé bary, obchody i autá.

Potom som hneď vypla telku a zaspala, kým obe svätice putovali so svojím kvíliacim sprievodom nočným mestom, sprevádzané pobožnými masami...

Svätý týždeň oficiálne uzaviera procesia v nedeľu, v deň zmŕtvychvstania Ježiša. Tradične ju vykonáva bratstvo ,,Hermandad de la Resurrección“ a je jedinou ,,veselou“, či skôr ,,nesmutnou“. Socha Panny Virgen de la Aurora nemá slzy, stelesňuje radosť matky z vzkriesenia syna.

Ak sa ti článok páčil, zdieľaj ho aj pre ostatných, ďakujem:-)

Zdieľať na

Hľadaj Akcie a Sviatky