Karneval v Sitges, (Carnaval de Sitges)

Katalánsky sviatok má úžasnú atmosféru, patria k nemu sprievody detí i dospelých, preteky v jazde na posteli, diskotéky v uliciach i pochovávanie sardinky. A možno uvidíte aj Elvisa, predávajúceho olivy... 

Popolcová streda symbolizuje začiatok pôstu, trvajúceho do Veľkej noci, dni pred ňou sú poslednou možnosťou poriadne sa najesť, napiť a zabaviť. Ani Španieli si nenechajú ujsť túto príležitosť. Karneval sa začína Tučným štvrtkom (Jueves Lardero) a končí sa v Popolcovú stredu (Miercoles de Ceniza) parodickým pochovaním sardinky, ktoré symbolizuje začiatok pôstu.

Najviac sa vraj oslavuje v Katalánsku, kde to bolo za Franca zakázané, a tak sa možno ľudia snažia vynahradiť si stratené roky. A najúžasnejšia atmosféra je v mestečku Sitges kúsok od Barcelony. Navštívila som ho viackrát, pri rôznych príležitostiach a závidím, ako sú miestni občania úzko prepojení. Svoje sviatky organizujú spoločne, plánujú ich rok vopred, stretávajú sa, diskutujú, pripravujú kostýmy i program, a napokon si to spolu i užijú.

Ku koloritu prispieva aj excentrický karneval homosexuálnej komunity, paralelne sa odohrávajúci v uličkách centra, kde uvidíte veci nevídané a zažijete veci nezažité.

Scenár je každý rok takmer rovnaký. Jeho veličenstvo Carnestoltes - Karneval so svojou suitou prichádza oficiálne do mesta vo štvrtok večer. Prejde sa po promenáde, stretne sa s kráľovnou dospelou i detskou.

V piatok sprievod roznáša veselosť po školách, domovoch dôchodcov a opatrovateľských ústavoch. Za súmraku sa presunie na koncert na námestí Cap de la Vila. Obecenstvo tvoria rodinky a skupiny priateľov v maskách, ktorí to berú ako rozcvičku pred tým, ako zapadnú do jedného z barov na párty. Z nášho hotela vyrážala na akciu skupinka sexi námorníkov - na hlave biele lodičky a výrazný mejkap s čiernymi linkami, hrude obtiahnuté pásikavými tričkami, biele nohavice a nohy s krikľavo červeným lakom nasunuté v sandálikoch na podpätiskoch, v akých by som ja prešla tri kroky a vykĺbila si nohu až v panve.

V sobotu ráno o desiatej mali veličenstvá naplánovanú návštevu tržnice.

Najprv som začula húkať sirénu, potom zazrela policajné auto a za ním obrovský voz v tvare gitary, na ktorom stáli tentokrát až dvaja králi – Michael Jackson a Elvis Presley ako živí. Ich sprievod tvorili svetoznámi speváci, boli tam Beatles, ABBA, Kiss, Boney M, Britney Spears, Shakira, David Bowie, Mick Jagger, George Michael, Tina Turner, Marilyn Manson, Freddie Mercury a mnohí ďalší, všetci perfektne, profesionálne namaskovaní. (Téma sprievodu sa každý rok mení, pri mojej druhej návšteve sa hlavná skupina inšpirovala drakmi).

Králi vošli do tržnice na vyvýšených vozíkoch s reproduktormi. Geniálne namiešaná hudba by roztancovala aj mŕtvoly, samé disko, čo pieseň, to hit. Za kráľmi šla družina, potom diváci, a celé toto ozlomkrky trsalo, tancovalo, poskakovalo a vyspevovalo! Aj ja! Netušila som, že sa ešte v mojom veku dokážem takto odviazať. Proste úžasná atmosféra! Len sme tak chodili  hore-dole okolo stánkov, speváci občas vliezli za pult a fotili sa s predávajúcimi – tí boli, samozrejme, tiež v maskách, v mäsiarstve napríklad obsluhovali štyri postaršie nevesty. Vrcholne absurdný okamih nastal, keď Elvis vzal do ruky mikrofón a pohojdávajúc panvou, snažil sa predávať olivy... Michael Jackson neprejavil obchodného ducha, sledoval rivala odhrýzajúc si z klobásy, ktorú mu ktosi daroval.

Sprievod mal do hudby namiešané aj kúsky hitov prítomných účinkujúcich, na ktoré dotyční skočili do stredu kruhu a imitovali svojho speváka. Kým spievala konkurencia, každý si tancoval, ako chcel - bola sranda vidieť Princa takmer brejkovať alebo Cher tancovať s Marilynom Mansonom. Bola som úplne očarená náladou, odviazala som sa a vybúrila ako v šestnástich na diskotéke.

O dvanástej sa v krivolakých uličkách konali preteky v jazde na posteli. Súťažiacich musí byť minimálne päť, pričom jeden sedí, ostatní utekajú a tlačia netypický dopravný prostriedok. Body sa získavajú nielen za rýchlosť, ale aj za masky. Kuchári si viezli hrniec so špagetovým dieťaťom, za väzňami pelášil ako posledný policajt, sliepky stihli popri behu ešte aj rozdávať vajíčka. Súťažili milí Amorkovia, drzé Červené Čiapočky, zubatí anjeli, ľudožrúti, spermie i nedepilované ,,dámy“, chalani v babských plavkách s čiernou vatou našitou pri rozkroku. Postele zleteli dole kopcom jedna za druhou, za nimi nasledoval opäť kráľovský sprievod. Pretrsali sme s ním až na námestie, kde sa odovzdávali ceny a kde niektorí súťažiaci rituálne rozmlátili svoje postele.

Potom sa ľudia vybrali na obed do reštaurácie, na prechádzku popri mori alebo si pospať pred nočným hýrením.

Večer sa začal vystúpením 150-člennej sitgeskej perkusionistickej skupiny Markatú, ktorá bubnujúc obišla centrum. Táto ,,disciplína” sa už dostala aj k nám, možno ste ju videli. Mňa nejako veľmi trieskanie neberie, ale tu som prvýkrát pochopila jeho silu.

Predstavte si masu ľudí, každý si nesie dáky bicí nástroj, či už tamburínu, bubienok, bubnisko veľký ako kotol či špeciálne ,,paličky“. ,,Dirigent“ kráča na čele, otočený k súboru a udáva rytmus. Či chcete alebo nie, o chvíľu zistíte, že sa aj vy kolíšete v nákazlivom rytme. Hudobníci sa pomaly posúvajú, trieskajúc odušu na svoje inštrumenty, niektorí s úsmevom pre divákov a niektorí so zavretými očami a zaťatým výrazom. Rytmus sa zrýchľuje, hluk zosilňuje a hoci sa zdá, že v tom musia mať chaos, po čase rozoznáte jednotlivé ,,skladby“. Vrcholom je, keď si bubeníci mohutný bubon vyhodia nad hlavu, jednou rukou ho držia a druhou doň bijú, akoby boli v tranze...

Králi a kráľovná si plnili ďalšie povinnosti, obtancovali obchody, bary a diskotéky. Aj my sme sa snažili zapadnúť na drink, ale nájsť miesto nebolo ľahké. Neveľké centrum je síce plné barov, no všetko bolo zapratané domácimi i turistami z celého sveta, telo na telo. Doslova sme sa pretláčali cez davy v maskách, popri kompletnej Addams family, Popoluške, skupinke svietnikov a dalmatíncov. Okolo ,,pánskych“ barov postávali chlapíci rôznych vekových i váhových kategórií v pánskej i dámskej bielizni. Vyparádení a vymaľovaní transvestiti s hoch gestami pózovali a hrdo predvádzali dokonalé nohy na dvanásťcentimetrových ihličkových podpätkoch. Veci, čo majú ostať skryté, sa tu voľne vystavovali na obdiv. Polonahý anorektický mladíček bol odetý iba do ,,puzdra“, vzadu uviazaného na mašličku. Muž, prezlečený za biskupa, mal vzadu do sutany vystrihnutú dieru a neustále sa predkláňal, aby bolo jasné že slipy nechal doma – bolo mu vidno až do slepého čreva. Ďalší, v dlhých voľných šatách, tancoval a pred každým, čo šiel okolo, i pred ženami, sa uklonil, zdvihol sukňu a predviedol ,,korunné šperky“.

Všade bol hluk, z každého podniku sa linula iná hudba, všade to žilo, všade to hralo, dunelo, zunelo. Napokon sa nám podarilo dostať ku kokteilu a napriek stiesneným pomerom si trochu i zatancovať.

Ráno boli chodníky doslova prešťaté, všade fľaky, smrdelo to ako šľak.

Myslela som, že všetci budú ešte spať a na detský karneval, začínajúci na poludnie, príde päť a pol človeka, ale napokon som sa takmer nedostala na promenádu! Ulicami sa valili davy a davy ľudí v maskách, ktorí prišli špeciálnymi vlakmi z Barcelony - Katalánci, Španieli, cudzinci.

Ako prvý prešiel okolo nás kráľovský sprievod, potom nasledovali vyzdobené a vyhrávajúce vozy, ťahané traktormi. Deti v kostýmoch boli na nich, pred nimi i za nimi. Malé i také, ktoré snáď už mohli piť. Najmladší účastník mal ešte cumeľ a iste ani netušil, kde je a čo sa deje. Drobce boli pri živote udržiavané jedlom, každý v ruke držal vrecúško a chrúmal keks.

Skupiny mali nacvičenú choreografiu, niektoré boli zohraté, iné vôbec, ale o to nešlo, hlavne, že sa všetci bavili. Tanečníčky samby sa sotva odnaučili chodiť na nočník, no už zvládali ťažké pohyby. Držali sa takmer v rytme, publiku hádzali oslnivé úsmevy a správali sa ako profesionálky. Prichádzali skupinky oranžové, ružové, žlté, zelené, zlaté.... na slnku až tak žiarili.

Všetci účastníci si niesli vlastnú igelitku, plnú farebných papierikov a radostne ich rozhadzovali. Malí aj spýtavo, akoby čakali, či nedostanú poza uši, keď tetu obhodia kilom výstrižkov. Hudba dunela a krikľavý had sa veselo natriasal v rytme, zasýpaný tonami konfiet. Na konci sme boli všetci ako zasnežení a ulice biele, deti z publika sa v tom s rozkošou váľali. Ja mať päť rokov a zažiť niečo takéto, tak sa zbláznim od radosti!

Po sprievode nik nešiel domov, bola by škoda nevyužiť nádherné počasie. Kým u nás doma sme ešte klepali kosu, tu už bolo osemnásť stupňov. Celé mestečko sa zmenilo na rozprávku. Masky sa prechádzali po promenáde, kde na ne z paliem čvirikali zelené papagáje. Keďže do reštaurácií sa vôbec nedalo dostať, mali rezervácie na celý deň, mnohí si urobili piknik na pláži. Najedli sa, napili, pospali si. Skupinka väzňov sa opaľovala, Simpsonovci naháňali uletený balón, múmie si naprávali uvoľnené obväzy. Videli ste už Snehulienku stavať hrad? A Červenú Čiapočku vyklápať formičky?

Proste pohoda. Len na skaly, na ktorých sa nad morom vypína miestny kostol, divo narážali veľké vlny a trieštili sa na tisícky striebristých kvapiek... a na kameňoch kúsok pod svätostánkom sedel v polohe lotosového kvetu budhistický kňaz a karneval-nekarneval, so zavretými očami bol pohrúžený do meditácie...

Sprievod dospelých, Rua de la Disbauxa (Cesta bezuzdnosti) sa začínal o ôsmej, no už o šiestej som mala problém pohybovať sa mestom. Ulice boli uzavreté zátarasami a zapchaté divákmi, odhodlanými vystáť si najlepšie miesta. Žiadny div, sitgeský karneval je najdivokejšou hetero aj homo párty v Španielsku, zúčastňuje sa ho okolo päťdesiat vozov, tritisíc tancujúcich účastníkov a tristotisíc zábavychtivých divákov.

I ja som si odstála svoje, lebo hoci farebná masa vyštartovala takmer načas, kým dorazila kľukatými uličkami na promenádu, prešla ďalšia hodina. No potom už nasledoval jeden voz za druhým, brazílske tanečnice v sexi kostýmoch z peria, svätojánske mušky so svietiacimi krídlami, nežné motýle, mexické smrtky, jašteričky a jašteričiakovia, francúzski šľachtici v spodnej bielizni, faraóni i necudná transvestitná skupinka v akože nahatých kostýmoch, ktorá predviedla striptíz a svoje dlhé ,,ústrojenstvo“...

Prehliadka bola nekonečná, v zástupe šli mladí, starí, krásni, škaredí, v kostýmoch úsporných, bláznivých i neslušných, všetci na chvíľu zabudli na bežné starosti a veselili sa a natriasali v rytme a natešene nám pózovali, mávali a posielali bozky. Šatstvo, posiate flitrami, v žiari reflektorov hádzalo odblesky doďaleka a zhora sa opäť sypal konfetový sneh...

Okolo jednej sprievod začal dochádzať do cieľa - na námestie Cap de Vila, kde ho čakala kráľovská družina. No nemyslite si, že si zaželali dobrú noc a šli do postele! Tu sa hýrilo do rána a do roztrhania tela, králi si zatancovali s každou jednou skupinou, čo dorazila, pofotili sa s účastníkmi, ale aj s divákmi. Bubeníci chytili druhý dych, zrazu sa nocou nieslo dunenie, akoby vyvolávali dážď, pridali sa i hudobníci z iných kapiel. Najväčší úspech mala hymna karnevalu, začínajúca pomaly, no postupne zrýchľujúca, čoraz rýchlejšia a rýchlejšia a vťahujúca vás do diania, i keby ste nechceli... Však som sa aj na druhý deň zobudila s pekne ochrapteným hlasom.

V utorok sa ešte raz konal detský i dospelý sprievod, no rozlúčka so zábavou sa na rozdiel od iných krajín konala až v Popolcovú stredu. Vtedy sa začína pôst, štyridsať dní, počas ktorých sa kresťania fyzicky aj duševne pripravujú na jeden z najdôležitejších sviatkov – Veľkú noc, spájanú so vzkriesením Ježiša.

V Sitges, podobne ako i v ďalších katalánskych a španielskych mestách, sa karneval končí ,,pochovaním sardinky“, v skutočnosti pochovaním minulosti - všetkého zlého, čo sa stalo v poslednom roku, aby ľudia mali pred sebou budúcnosť ako čistý, nepopísaný list, aby sa v nich opäť zrodila nádej a nové sily. Akt vrcholí spálením symbolickej figúry, obvykle spomínanej rybky. A ryba by mala byť v tento deň i na tanieri.

Úmrtie sardinky bolo oznámené úradným parte a večer šiel mestom na jej počesť ďalší sprievod, tentokrát parodický pohrebný. Tí, čo ešte včera trsali v jagavých kostýmoch, boli v čiernom (i keď flitre nechýbali). Tanečnice, deti na vozoch, páni v oblekoch a s pochodňami v rukách, nik nevystrájal, všetci mali smutné tváre, niektorí predstierali i plač. Ešte aj tie bubny zneli akosi pomaly a unavene. Kráľ, vezúci sa na tróne, rozdával vzdušné bozky divákom, ktorí ho prišli naposledy pozdraviť. Sprevádzali ho srdcervúce melódie zo Schindlerovho zoznamu.

Trúchliaci pochod dorazil na pláž la Fragata, kde sa za náreku pozostalých konala oficiálna rozlúčka. Jej súčasťou bolo čítanie žartovného testamentu, poslednej vôle odchádzajúceho, ktorým sa definitívne skončil úžasný týždeň hriechov a výstrelkov. Zazneli salvy, zarachotil ohňostroj a ,,sardinka“ vzplanula...

A potom sa zjavila la Cuaresma, pani Pôstová. Sprievod sa vrátil na námestie Cap de la Vila, kde táto dáma v skromnom šate prečítala svoj Zeleninový manifest a rozdala davu pocukrované šišky. Obdobie odriekania sa začalo...

Ak sa ti článok páčil, zdieľaj ho aj pre ostatných, ďakujem:-)