Patronátne sviatky na počesť svätého a pravého kríža z Caravacy (ich súčasťou sú sviatky Mauri a kresťania a Kone s vínom)

Ako mali Rimania motto ,,chlieb a hry”, tak majú asi Španieli ,,chlieb, hry a krv”. S koňmi, odetými do prekrásnych vyšívaných postrojov, súťažia v behu do kopca, pričom ten je husto obsypaný ľuďmi, držiacimi v jednej ruke cigaretu a v druhej fľašu. Adrenalín jak sviňa!

Sviatky na počesť svätého a pravého kríža z Caravacy patria medzi najvýznamnejšie v regióne Murcia. Ich najatraktívnejšou súčasťou sú Caballos del vino, čo by som pre tieto účely voľne preložila ako Kone s vínom. Natrafila som na ne náhodou na internete, zaujali ma totiž fotografie zvierat v akejsi čipkovej záclone...

Caravaca de la Cruz je jedným z troch najvýznamnejších pútnických miest v Španielsku, v kaplnke svojej baziliky totiž uchováva tzv. lignum crucis, drevený fragment z kríža, na ktorom bol údajne ukrižovaný Ježiš. Podľa miestnej legendy sa zázračne objavil 3. mája v roku 1232, v časoch moslimsko-kresťanských vojen.

Keď sultán Almohad Saijid dobyl miestnu pevnosť, spytoval sa všetkých zajatcov, aká je ich práca. Kňaz Gines Perez Chirinos odvetil, že slúži omše, čo vzbudilo panovníkovu zvedavosť. Prikázal teda v hlavnej sále pripraviť obrad, aby si ho mohol pozrieť.

Farár začal kázať, no zrazu sa zháčil a vysvetlil, že nemôže celebrovať omšu, keď v miestnosti nie je kríž. Vtedy cez okno prileteli dvaja anjeli, ktorí priniesli lignum crucis a umiestnili ho na oltár. Užasnutí moslimovia ihneď prestúpili na kresťanskú vieru a nechali sa pokrstiť. Neskôr bolo potvrdené, že kríž patril pôvodne patriarchovi z Jeruzalema.

Spočiatku ho strážil rád templárov, potom rád Santiaga. Je uchovávaný v relikviári v tvare dvojitého kríža, vykladanom kameňmi. Oficiálne ho uznali v 18. storočí. Jeho prítomnosť priťahuje nielen tisícky pútnikov, pravidelne ho navštevujú i pápeži. Caravaca dostala dokonca pápežské povolenie vyhlásiť každý siedmy rok za Jubilejný.

Obyvatelia mestečka veria, že lignum crucis ich ochraňuje, no pripisujú mu i ďalšie zázraky – o tých ešte bude reč.

Sviatky sa konajú vždy v rovnakom termíne a zahŕňajú viacero aktov:

- 30. apríla je to ,,Noche de las Migas", Noc Migas, pouličná gastronomická súťaž v príprave tradičného jedla pastierov, ktorého základom je pšeničná múka.

- 1. máj sa začína kvetinovou oferou, nasleduje ,,Concurso de caballos a pelo “, (Súťaž o najkrajšieho koňa) a výstava ,,záclon” (vysvetlenie ďalej)

- 2. máj je najdôležitejším dňom. Po omši sa prejdú ulicami tímy koniarov (Peñas Caballistas), Mauri a kresťania, potom sa konajú preteky v behu družstiev s koňmi do kopca, tzv. Carrera de los caballos. Večer sa odohráva prvý simulovaný boj o pevnosť medzi Maurami a kresťanmi, ktorý vyhrajú moslimovia. Nasleduje procesia a presun lignum crucis z baziliky do farnosti El Salvador, kde bude vystavený.

- 3. máj je sviatkom svätého a pravého kríža, pripomína jeho zjavenie. Podvečer sa slávnostný sprievod s relikviou vyberie do Templete, malej kaplnky. Tu sa od roku 1384 celebruje rituál Bańo de la Cruz y Bendición de las Aguas, ,,Kúpeľ kríža a požehnanie vôd“, ktoré zavlažujú polia a sady, aby zabezpečili dobrú úrodu.

Potom sa uskutoční vyjednávanie medzi kresťanským kráľom a maurským sultánom. Znovu sa odohrá boj o pevnosť, no tentoraz ju dobyjú nazad kresťania. Večer zakončí ohňostroj.

- 4. mája po rannej omši s krížom navštevujú starých a nemohúcich, potom relikviu vystavia vo farnosti San Francisco. Večer sa koná grandiózna prehliadka Maurov a kresťanov, ktorí sa predvedú v plnej paráde

- 5. máj patrí najmä domácim. Náboženská procesia odprevadí kríž nazad do baziliky, kde zostane po celý rok. Kňaz z múrov pevnosti požehná mestu.

Ja som zažila len prvé tri dni, ale bola som taká nadšená, že sa možno do Caravacy ešte vrátim…

Počiatky sviatku Caballos del vino sú, ako to už býva, opradené legendami. Pravdepodobne sa koná od trinásteho storočia, no prvé písomné zmienky o ňom pochádzajú až z osemnásteho.

Hovorí sa, že okolo roku 1250 bola Caravaca obkľúčená granadskými Maurami a templári, ukrytí spolu s jej obyvateľmi za mestskými hradbami, sa ju snažili ubrániť. No zásobárne vody sa postupne vyprázdnili, tá trocha, čo zostala na dne, silne páchla a spôsobila epidémiu.

Rytieri sa preto rozhodli vyjsť von a hľadať záchranu. Okolité pramene boli otrávené moslimami, pokračovali teda v ceste, až našli mechy s vínom. Naložili ich na kone, šialeným cvalom prerazili nepriateľské obkľúčenie a priniesli tekutiny obrancom hradu. Spomínaným krížom požehnali víno a dali napiť chorým, ktorým sa hneď uľavilo, potom ho zmiešali s vodou v zásobárniach a tá sa zázračne vyčistila. Mesto bolo zase schopné odolávať útokom.

Rytieri boli uctení ako hrdinovia, od žien dostali kvety, odevy a bohato vyšívané prikrývky pre hlavných záchrancov – kone.

Udalosť sa zapísala do dejín a Caravaca si ju začala pravidelne pripomínať. Sviatok mal spočiatku formu sprievodu s koňmi a vínom do svätyne Templete, kde bol nápoj požehnaný. Až neskôr sa z neho vyvinula súťaž v behu do kopca, pri ktorej sa štyri osoby držia koňa a bežia spolu s ním.

Vymiznutie viníc však prinieslo radikálnu zmenu. Prikrývky, pôvodne prehodené cez vínne mechy, nadobúdali čoraz väčší význam, a napokon ich úplne nahradili. V 18. storočí boli zvieratá zdobené jednoducho - manilovými šálmi neviest či vyšívanými obrusmi, (takže som  s tými záclonami nebola až tak ďaleko od pravdy).

V roku 1959 sa sformovali prvé skupiny Maurov a kresťanov a k programu pribudli ich prehliadky a rekonštrukcie bojov. Družstvá koniarov sa začali pripravovať počas celého roka, pravidelne trénujú už i malé deti s poníkmi.

No a z prikrývok sa postupne vyvinuli umelecké diela. Kôň potrebuje každý rok novú, je potrebné vymyslieť tému, do detailov ju rozkresliť a ručne trpezlivo vyšiť. Obvykle zahŕňa scénky z histórie Caravacy, z jej života a slávností, vo vzoroch sú zvečnené i tváre známych osobností mestečka.

Práca návrhárok a vyšívačiek je v Caravace veľmi cenená, i ony majú svoju súťaž o najkrajší a najoriginálnejší postroj (Concurso de Enjaezamiento). ,,Šaty“ dnes môžu stáť niekoľko tisíc eur a ich výroba trvá rok. Sú vyšívané zlatými a striebornými hodvábnymi niťami a prizdobené perličkami, slamkami, kamienkami, stuhami, retiazkami a všakovakými hrkálkami...  A samozrejme, do poslednej chvíle sú tajné!

Do Caravacy som sa viezla autobusom z Murcie. Vyprahnutá krajina zvláštnej bledožltej farby sa striedala so zelenými korunami pomarančovníkov a citrónovníkov. Mali sme dve zastávky v mestečkách, ktorých domy boli tiež bledožlté a husto naskladané na vrchoch, týčiacich sa nad sadmi.

Napokon sme prešli okolo veľkého nápisu Caravaca de la Cruz a kríža a odbočili na stanicu. Vidiac moju márnu snahu zorientovať sa v mape, hneď sa ma ujal ochotne najprv starší pán, a potom kočka, ktorá zavolala do hotela, aby ma prišli vyzdvihnúť. To, čo totiž na plániku vyzeralo ako toť za rohom, bolo kilometer vzdialené a stratené uprostred polí. Dobrí ľudia, dobré znamenie, pomyslela som si.

Mesto má len 26 000 obyvateľov, no pôsobí ako väčšie. Na brale, vysoko nad hlavnou triedou, sa pneli múry, ukrývajúce hrad i baziliku. Kľukaté uličky starej časti ukrývali množstvo obchodíkov so suvenírmi, ktorým dominovali kríže rôznych foriem a veľkostí. V jednom ponúkali pre šťastie mince s krížom, ktoré vyzerali takmer ako naše euro!

Centrum bolo vyzdobené zástavami. Na námestí pred radnicou stáli sochy Maura a kresťana, jednotlivé družstvá pri výročiach svojho vzniku dokonca dostávajú dlaždice ako v Hollywoode.

Vyšliapala som aj hore, obzrieť si miesto, kde sa konajú preteky. Je to taký kopček... z jednej strany lemovaný hradnou skalou, z druhej vysokými píniami a múrikom. Na jeho úpätí stojí socha koňa a štyroch bežcov, no teraz bola zakrytá plotom zo žineniek, zrejme aby ju zvieratá náhodou nedokopali.

V Múzeu Koní s vínom už skoro zatvárali, no keď som povedala, z akej diaľky som došla, milá pani nechala otvorené o polhodinu dlhšie. A keď sa jej nepodarilo spustiť film, trvala na vrátení peňazí, (takže som ho na druhý deň navštívila ešte raz).

Hoci priestory sú neveľké, majú tu impozantnú zbierku konských ,,oblečkov”. Všetko sa to jagalo a trblietalo, a tie detaily! Ani sa mi veriť nechcelo, že nie sú namaľované, ale vyšívané. Znázorňovali historické udalosti, ale aj rôzne iné témy – život v cirkuse, kvetinky, pamiatky, známych ľudí...

Konský ,,šat” sa skladá zo štrnástich kusov (na hlavu, hruď, nohy, chvost...) a ani jeden z nich nesmie kôň pri behu stratiť, inak by bol diskvalifikovaný.

Najdrahší exponát má hodnotu 40 000 eur!

V meste bol i pouličný trh a o desiatej sa mali začať zhromažďovať tí, čo chceli súťažiť o najlepšie migas, no nebolo o nich ani chýru ani slychu. Unavená po ceste a poznajúc španielsku teóriu relativity času, vzdala som to. Zašla som do prvého baru a dala si pohár vína, šalát a miestnu špecialitu yemas – sú to žĺtky, vymiešané s cukrom, ušúľané do guliek a obalené karamelom alebo čokoládou. (Škatuľku s nimi som vzala i domov a dodnes sa ma známi vypytujú, kedy zase donesiem).

Na druhý deň sa o jedenástej konala kvetinová ofera. Mestské autority a obyvatelia mesta, slávnostne vyobliekaní v oblekoch alebo krojoch a s kyticami v rukách, sa spoločne vybrali hore do baziliky. Mnohé ženy mali prekrásne sukne, ktoré si samy vyšívali, nebolo ťažké domyslieť si, že patria k tým, čo pripravujú aj konské odevy. Keď som ich poprosila o fotku, roztiahli záhyby, aby bolo výšivku dobre vidieť a hrdo zapózovali. Čudujem sa, že sa ich prácou ešte neinšpiroval žiadny svetový návrhár...

Omša sa konala vonku pod rozpálenou oblohou. Prichodiaci odovzdali kvety, usadili sa, prípadne vytiahli dáždniky, aby sa chránili pred pečúcim slnkom. Keď sa začal obrad, vytratila som sa, aby som nerušila...

O štvrtej, totiž o piatej, sa začala súťaž o najkrajšieho koňa (Caballos a pelo). Jednotlivé družstvá, ktoré mali na druhý deň pretekať, predvádzali svoje zvieratá. Viedli ich cez hlavnú triedu s tribúnami, staré mesto, okolo radnice a končili na námestí Plaza de los Caballos. Na čele každej skupinky šla dychová kapela a posilňujúc sa ohnivou vodou, vyhrávala odušu a pekne fortissimo. Nasledovali mladí i starší v rovnakých tričkách, tiež už mierne podgurážení a spievali, tlieskali, dupali a hučali. No a potom šiel chudák kôň!

Ale španielske zvieratá sú asi na hurhaj zvyknuté rovnako ako Španieli, a tak nikoho nerozšliapali na kašu. Niektoré kráčali úplne pokojne, iné trochu strečkovali, no ,,vodiči“, neraz mladí chalani, ich bez problémov zvládali. Občas pobehli, aby predviedli hru svalov svojho zverenca alebo dovolili divákom, aby si ho pohladili.

Nie som expert, ale kone boli prekrásne... Vyčesané ako od kaderníka, až sa im srsť leskla, so zapletenými chvostmi a povievajúcou hrivou. Biele, plavé, čierne ako uhoľ, svetlohnedé, čokoládové, sivé, grošované... Zdalo sa mi, že výškový rozdiel medzi nimi bol niekedy i pol metra, daktoré boli obrovské ako slony! Porota v tento deň hodnotila držanie tela a celkový výzor. Tí, ktorí sa nedostali na preplnené námestie, kde sa odovzdávala cena, mohli priebeh sledovať na obrazovke v centre.

Potom sa zvieratá pobrali do svojich stajní a ja som sa tak náhodou ocitla v uzučkej uličke s jedným z nich. A vtom do nej zboku vošiel ďalší kôň. Pri pohľade na konkurenciu začal erdžať, híkať a vzpínať sa na zadné nohy. Vedľa mňa stála v otvorených dverách pani v župane a natáčkach a tá zdesene zhíkla: ,,Madre mia!“ Aj ja som sa veru vyľakala a takmer som sa jej nakvartírovala do bytu!

O piatej v bývalom kostole De La Compañía de Jesús otvorili výstavu ,,oblečkov“, v ktorých kone na druhý deň pobežia. Bolo ich len pár, ale boli úžasné. Farebné, jagavé, originálne...

Druhý máj je najdôležitejším a najočakávanejším dňom sviatkov. Treba sa naň aj slávnostne obliecť, a to tak, aby si zároveň komunita posilnila pocit spolupatričnosti. Patrí sa dať si bielu košeľu (ochráni pred slnkom), čierne nohavice (na ktorých nevidno škvrny od vína) a bielu šatku okolo krku (kvôli potu), vysvetlili mi v obchode.

Ráno sa konal malý sprievod s veľkými bábkami a slávnostná omša, no všetci čakali na hlavný bod programu.

Peñas od skorého rána pripravovali svoje zvieratá. Umyli ich, vyčesali a vyobliekali do štrnástich súčastí vyšívaného odevu. Zaplietli im chvosty a na chrbát upevnili kríž s farebnými stužkami. Konečne nastal deň, keď všetci uvidia výsledok ročnej práce šikovných rúk miestnych žien a dievčat.

Keď som prišla na hlavnú triedu, už na nej postávali nádherne vyštafírované paripy. Niektoré boli nepokojné, možno im prekážali masy ľudí, možno ,,záclony” na hlave. ,,Vodiči“ s nimi museli neustále krúžiť dokoliečka dokola, aby sa vybehali a ukľudnili.

Kone boli podľa poradových čísel rozostavené vo väčších vzdialenostiach jeden od druhého až po kaplnku Templete, kde sa začínala tradičná ranná prehliadka ,,v kostýme”. Námestie okolo sa zmenilo na bielo-červené more, všetci sa držali ,,dress kódu”. Ľudia postávali pri ceste, popíjali a komentovali a obdivovali tátoše, ktorých prebohato zdobené odevy sa blyšťali na slnku.

Keď moderátor zahlásil číslo, zviera a štyria spolubežci – caballistas sa postavili na štart a vyrazili na trať. Tu ešte nejde o súťaž, ale o to, aby divákom predviedli koňa v plnej paráde i to, čo dokáže. Keď sa pretlačili cez dav, obklopujúci úvodnú rovinku, rozbehli sa do úzkych uličiek a tam už to bolo poriadne nebezpečné! V múzeu nás, turistov, varovali, aby sme tam, preboha, za žiadnu cenu neliezli, a ja som na to ani nemala chuť. Koní bolo šesťdesiat, dlho čakali, kým sa dostali na rad a mnohé boli čoraz nervóznejšie a divokejšie. Chlapi s nimi neustále chodili do kruhu, až im zvonce na postroji vyzváňali. Jeden bol taký zúrivý, že sa pošmykol a spadol! Našťastie sa mu nič nestalo.

Viete si predstaviť, ako to vyzeralo, keď sa kôň konečne dostal do uličky a mohol sa voľne rozbehnúť! Diváci v snahe uhnúť liezli na okná a lepili sa na múry...

Sotva posledné zviera zmizlo z dohľadu, pobral sa za ním sprievod slávnostne vyobliekaných Maurov a kresťanov, pripomínajúci stredoveké boje, ktoré sa odohrávali na území Španielska. Na čele svojich poddaných šiel kráľovský a sultánsky pár, oba mali dlhokánske zamatové plášte s ornamentmi, ktoré zakrývali takmer celého koňa.

Jednotlivé skupiny mali vlastné kapely a tie hrali nielen pochodovú klasiku, ale dokonca aj melódie z Hviezdnych vojen. A každá mala svoj rytmus, špeciálny pochodový krok a ohromujúcu choreografiu. Brušné tanečnice, bojovníci v turbanoch i s krížom na hrudi, rytieri, dámy...

Niektorí účastníci niesli mechy s vínom (tzv.bota) a štedro striekali ho do úst aj divákom. Mne sa ušlo tiež, i na šaty, pretože som nevedela, že keď už nechcem, musím zdvihnúť ruku!

Mauri i kresťania, hojne sa zalievajúci, prešli cez hlavnú triedu a zamierili hore k pevnosti. Cestou sa k nim pridal starosta, nesúci tradičný podnos s kvetmi, ktorý sa chystal v mene obyvateľov mesta oferovať svätému krížu.

Ja som sa pre istotu odtatárila chytiť miesto na kopec niečo po jednej. A dobre som urobila, hradné bralo už bolo do posledného miestečka obsypané divákmi, no ušiel sa mi skvelý flek približne v strede vrchu, v tieni pínií, ktoré ma chránili pred páliacim slnkom. Dole pri štarte a hore v cieli síce vidno viac, lenže to sú vraj najnebezpečnejšie úseky a treba sa im vyhnúť. Stačí, aby kôň spanikáril a nešťastie je hotové. Pred nehodou ma varovali v hoteli, múzeu, na nete, ba i okolostojaci, takže mi bolo jasné, že na tom asi niečo bude. Najmä keď mi popisovali, ako sa nejaký cudzokrajný blbec postavil rovno do stredu cesty a v snahe o najlepší záber fotil do poslednej chvíle, kým ho nezmietlo...

Po druhej dorazil sprievod, vedený kráľovským párom. Za ním starosta, ukazujúc na všetky strany kyticu kvetov, kresťania, Mauri a napokon sultánsky pár. Konečne sa mohla začať toľko očakávaná Carrera de los caballos (Beh koní), ktorá má obyvateľom Caravacy pripomínať, ako sa kedysi dávno rytierom podarilo preraziť maurské obkľúčenie a doniesť do pevnosti víno.

Vybrané kone trénujú počas celého roka, sú zvyknuté behať so štyrmi príveskami, ktoré sa ich držia ako kliešte. Svah k mestským múrom meria 80 metrov a má sklon 14 percent, aktuálny rýchlostný rekord z roku 2016 predstavuje 7,713 sekúnd.

Ja som si preteky predstavovala tak, že privedú koňa, postavia sa na štart, prebehnú dráhu a dovidenia. Lenže briežok nebol prázdny, ako by bolo logické, ba postupne sa kompletne zaplnil. Naozaj kompletne, že by ani špendlík neprepadol.

A potom sa to začalo. Totiž, nezačalo, lebo prvá osoba odpadla tesne pred štartom, pravdepodobne z tepla. Divákov situácia vôbec nezaskočila, začali pískať, nabehli zdravotníci a okamžite ju zniesli dole k sanitkám. Pri pohľade na niekoľko vozidiel prvej pomoci v pohotovostnej polohe vo mne hrklo.

Potom sa to už naozaj začalo.

Keď moderátor vetou „Caballo en carretera!“ (Kôň na dráhe!) ohlásil prvého súťažiaceho a ten vyrazil hore, dav sa pred ním rozostupoval ako Červené more pred Mojžišom! Zviera v jagavej ,,záclone“ aj so štyrmi bežcami pelášilo rovno cez hustú masu divákov a všetci bleskovo odskakovali nabok. Tak, ako mali starí Rimania motto ,,chlieb a hry“, tak majú zrejme Španieli ,,chlieb, hry a krv“. Kopec bol totiž totálne zaprataný ľuďmi, z ktorých väčšina mala v jednej ruke fľašu s vínom a v druhej cigaretu, niekedy marihuanovú. Ja by som sa pre nich bála organizovať aj ,,Človeče, nezlob se”!  :)

Bola som mierne v šoku z toho, ako blízko kôň predunel okolo nás. Rozvíril prach a spod jeho kopýt odlietali kúsky kamienkov, ktoré ma zasiahli, no bola som odhodlaná i naďalej fotiť s nasadením života.

Tretí kôň dostal amok z horúčavy, hluku a závoja na hlave, nečakane sa ,,vodičovi“ vytrhol a futašil hore sám, komentátor ledva stihol zvolať „Caballo en carrera”! (Občas nestihol ani to).

Práve keď som si kontrolovala fotoaparát, ohlásil ďalšieho. Zviera nejako nepochopilo, že by malo bežať stredom a keď som zdvihla hlavu, rútilo sa rovno na mňa! Šinulo si to ako tank popod stromy, kde som stála. To je iný adrenalín, keď vidíte dvadsať metrov pred sebou rozbehnutého koňa s penou na hube! Všetci sme s vreskom odskočili nabok, skoro som jednej malej Španielke vyliezla na chrbát a zadupala ju do zeme. Kolená sa mi podlamovali a skoro som sa potento, taká som bola vydesená... (a zároveň aj dáko perverzne nadšená, že som pri tom, že som účastníčkou). Je to skoro ako Pamplona, akurát vás namiesto býkov naháňajú kone! Ježišmária, tuším začínať chápať, prečo tam tí somári lezú!

Potom nabehli opäť zdravotníci a zniesli dole dáku obeť.

Kôň číslo 20 krásne vyrazil, no kúsok odo mňa si to rozmyslel, z ničoho nič sa splašil a začal sa metať ako divý. Ľudia sa v panike nahrnuli na jednu hromadu a keď zviera odbehlo, znovu sa pískalo na zdravotníkov. Neviem, či niekoho kopol kôň alebo ho v tej skrumáži pošliapali. Dav bral nehody stoicky. Nosiči pribehli, naložili, čo mali, zbehli kopec a hodili to do sanitky, ktorá hneď odfrčala. Ostatné čakali, kým na ne príde rad.

Po tomto zážitku som sa rozhodla, že predsa len stačilo a začala som sa presúvať dole. No keď som natrafila na uvoľnenú pozíciu na múriku, neodolala som.

Teraz som mala výhľad priamo na štart. Zvieratá privádzali jedno po druhom. Ideálne bolo, ak ich na úvodnej rovinke natočili smerom ku hradu, schmatli za rukoväte a vybehli. To sa dalo, ak boli pokojné, no väčšinou neboli a bolo ich treba najprv scivilizovať. Teplo a hluk urobili svoje, tátoše boli zblbnuté, vzpierali sa a krútili sa v snahe dostať sa zo ,,záclony“ i zovretia davu.

Takže ,,vodič“ sa s nervóznym koňom neustále točil do koliečka v snahe skrotiť ho, zatiaľ čo štyria caballistas, tmoliaci sa okolo, čakali na vhodný okamih, kedy ho schmatnú a nasmerujú jeho energiu hore kopcom. Diváci, ktorí celú ,,corridu“ sledovali z bezpečnej vzdialenosti, povzbudzovali svojho favorita a vykrikovali ,,užitočné“ rady, ako zaobchádzať s rozdivočeným zvieraťom.

Keď sa v správnom zlomku sekundy bežcom podarilo uchopiť držadlá a ,,vodič“ koňa švihol po zadku, ten celý šťastný, že je voľný, galopoval hore vrchom akoby mal krídla. Do cieľa musel dobehnúť so všetkými kusmi oblečenia i štyrmi spolubežcami. Úspech bol vlastne už dokončiť preteky v pätici, nepodarilo sa to každému.

Navyše nikdy neviete, kade kôň pobeží. Jeden si to rovno po štarte namieril ku mne. Kto stihol, za kriku a vresku odskočil, zvyšok sa takmer nalepil na ,,môj“ múrik. Keby som stála dole, asi by som skončila placatá  :)

Nabehli zdravotníci, odniesli obete a pokračovalo sa.

Zvyšok pretekov som sledovala na veľkej obrazovke na námestí Plaza del Arco, pekne so studenou Cuba libre v ruke. Ľudia to pozerali ako futbalový zápas, komentovali, kibicovali a rozčuľovali sa.

Jedného zúrivého koňa krotili asi desať minút, vyvádzal ako šialený. Konečne sa caballistom podarilo zachytiť a všetci sa vyrútili na dráhu. Žiaľ, jeden z mužov nevydržal vysoké tempo a odpadol ešte dole... potom padol druhý i tretí. Cieľom prebehol len jeden jediný a bol veru smutný – presmutný, celoročná príprava vyšla navnivoč... Až pri spomalených záberoch sme zistili, čo sa stalo. Prvý to proste nedal. Druhému sa priplietol do cesty podgurážený divák s pohárom, ktorý sa zjavne nevedel rozhodnúť, na ktorú stranu sa uhnúť. Keď vyriešil dilemu a tackavo sa pohol doprava, bolo neskoro. Druhý bežec sa potkol o neho a tretí o druhého, popadali ako zrelé hrušky a vyváľali sa v prachu...

Carrera de los caballos trvala tri hodiny a bol to nenormálny zážitok. Víťazi dostali cenu a vošli do histórie, a potom Caravaca slávila až do rána...

P.S. Mesto požiadalo o zápis sviatku do Zoznamu nehmotného svetového dedičstva ľudstva UNESCO.

Ak sa ti článok páčil, zdieľaj ho aj pre ostatných, ďakujem:-)